Rok 2022
Články, fotoalbumy
Obsah stránky
Belgicko
Rakúsko
Rumunsko
Nemecko
Sacile 
Thessaloniki december 
Frnkfurt am Main 
Almadrones 
Thessaloniki november 
Kalochori 
Atény 
Aspropyrgos 
Bechet - kompa 
L´Hospitalet de I´Infant október 
Banyeres del Penedés 
Banyeres del Penedès (katalánska výslovnosť: [bəˈɲeɾəz ðəl pənəˈðɛs]) je dedina v provincii Tarragona a autonómnom spoločenstve Katalánsko v Španielsku. Má 3 395 obyvateľov (podľa údajov z roku 2025).
Prvý dokument spomínajúci tento termín pochádza z roku 938, keď franský kráľ Ľudovít Ultramar potvrdil vlastníctvo kláštora Sant Cugat del Vallès. Veža stráže Banyere sa spomína v ďalších neskorších dokumentoch, ktoré potvrdzujú práva kláštora (986, 1002, 1007). V starej časti, smerom na sever, môžete vidieť pozostatky veže, ktorá sa nachádza na vrchole Puig (172 m).
V roku 1172 bola Santa Maria de Banyeres priorátom Ripollu. Prvé správy o prioráte Banyeres pochádzajú z 13. storočia. Dokument z roku 1574 spomína priorát ako kláštor Santa Maria de Banyeres, z ktorého sa zachovala pustovňa, krásny príklad románskej architektúry.
V roku 1960 bola na pozemku Mas Canyís v Masies de Sant Miquel objavená nekropola zo 6. až 5. storočia pred Kristom. Niektoré z archeologických pozostatkov, ktoré sa tam našli, sú vystavené v Múzeu Guimerà vo Vendrelle. Ibero-rímske pozostatky sa našli aj na iných miestach. Môžeme teda povedať, že osídlenie obce Banyeres pochádza z tohto obdobia.
V roku 1998 bolo okolo pustovne Masies de Sant Miquel objavené dôležité iberské nálezisko z 3. storočia pred Kristom, ktoré je zapísané ako kultúrne dedičstvo národného záujmu, pretože sa predpokladá, že je nervovým centrom východnej Kosetanie. Cieľom generalitátu a mestskej rady Banyeres je vytvoriť rozsiahly iberský park, ktorý bude možné postupne sprístupniť verejnosti, ako budú vykopávky pokračovať.
Monaco 
Alfajarín 
Alfajarín je mesto (municipio) v severnom Španielsku s 2 423 obyvateľmi (stav k roku 2025) v centre provincie Zaragoza v autonómnom spoločenstve Aragónsko. Alfajarín leží v údolí rieky Ebro, približne 22 km (po ceste) juhovýchodne od mesta Zaragoza, v nadmorskej výške približne 195 m. Podnebie je mierne až teplé; zrážky (približne 355 mm/rok) sú rozložené po celý rok, s výnimkou pomerne suchých letných mesiacov.
V 8. storočí postúpili arabsko-maurské armády až na sever k Pyrenejskému polostrovu; z tohto obdobia pochádza aj názov miesta. Oblasť sa opäť stala kresťanskou po znovudobytí (reconquista) Zaragozy v roku 1118 aragónskym kráľom Alfonzom I. V roku 1293 kráľ daroval dedinu rodine Cornel, ale niekoľko ďalších zemepánov ju držalo až do začiatku 19. storočia.
Hrad (castillo) pravdepodobne pochádza z maurských čias. V stredoveku ho však prestavala a rozšírila šľachtická rodina Cornelovcov. Veža (torre del homenaje) je najlepšie zachovanou časťou.
Ermita Nuestra Señora de la Peña zo 16. storočia stojí priamo pri zrúcanine hradu.
Najvýznamnejšou pamiatkou v samotnom meste je kostol Iglesia de San Miguel Arcángel, postavený v 14. a 15. storočí na mieste z veľkej časti zbúranej mešity. Jeho západnú fasádu, zdobenú diamantovým vzorom, lemuje tehlová zvonica (campanar) v mudéjarskom štýle. Loď, preklenutá krížovou klenbou, je lemovaná bočnými kaplnkami v tvare arkád, ktoré obsahujú vyrezávané oltárne obrazy z rôznych období. Oltárny obraz (retablo) v polkruhovej apside pochádza z 19. storočia.
Brána v mestskej hradbe (muralla), postavená v 15. storočí a zdobená dvojitými stĺpmi na oboch stranách, je dodnes zachovaná.
Zdroj: Wikipedia
Pancorbo 
Pancorbo je španielska obec nachádzajúca sa na severe provincie Burgos, v autonómnom spoločenstve Kastília a León, v regióne Valle del Ebro a v súdnom okrese Miranda de Ebro. Hranice obce sú úzko späté s členitým terénom pohoria Obarenes, kde pramení rieka Oroncillo a preteká mestom severným smerom.
Pancorbo je prevažne poľnohospodárske mesto s veľkým malebným výhľadom. Od staroveku je križovatkou a dopravnou tepnou a tvorí prirodzený priechod medzi Baskickom a Kastílskou náhornou plošinou. Je to krásny príklad mesta, ktoré si v priebehu stáročí zachovalo svoju pôvodnú štruktúru a rozloženie, ako aj ľudovú architektúru plne integrovanú do nepopierateľne krásneho prostredia. Typické domy Pancorba, ktoré pretína rieka Oroncillo, sú usporiadané v vrstvách pozdĺž úzkej rokliny. Celé mesto chránia pozostatky ranostredovekého hradu Santa Marta, zatiaľ čo obdivovať možno aj modernejšiu pevnosť, pevnosť Santa Engracia, postavenú v roku 1794 na vrchole rokliny.
Pancorbo má prvé chovné centrum pre čistokrvných plemien a selekciu koní plemena Losino.
V diele Chronicon albeldense, keď opisuje moslimské vpády medzi rokmi 882 a 883, spomína Castrum cui Pontecurbum nomen est. Ďalšia verzia, ktorú poskytol Tate, hovorí, že počas obliehania Saracénmi prišli havrany a hádzali chlieb. Považovalo sa to za zázrak a názov mesta zostal Pan-Cuervo, ktorý sa zvrhol na Pancorbo.
Názov mesta so zaujímavou a kurióznou etymológiou sa objavuje v dokumente z 1. júla 957 z riojánskeho kláštora San Millán de la Cogolla.
Vzhľadom na nekonzistentné používanie písmen „V“ a „B“ pri písaní názvu obce, s cieľom zjednotiť jeho pravopis a rešpektovať najtradičnejší spôsob používania, mestské zastupiteľstvo na plenárnom zasadnutí 26. januára 2004 prijalo definitívnu dohodu, ktorou rozhodlo: Upraviť heraldický štít a vlajku obce, schválené dohodou prijatou touto korporáciou na zasadnutí 9. marca 1999, v tom zmysle, že sa názov obce píše Pancorbo s písmenom „B“.
Nachádza sa v údolí rieky Ebro v provincii Burgos, 65 kilometrov od hlavného mesta provincie. Cez obec vedie diaľnica N-1 medzi kilometrami 299 a 306, ako aj diaľnica AP-1 a cesta N-232 vedúca do Logroña .
Mesto leží pri južnom ústí slávnej rokliny, ktorá nesie jeho meno, ktorú priečne vytesáva rieka Oroncillo, ktorá tečie cez pohorie Obarenes. Tieto hory, hoci nie sú svojou výškou impozantné, tvoria bariéru širokú sotva 5 kilometrov, ktorú je však ťažké prekonať a oddeľujú región Bureba od nížin Mirandy. ]Tieto hory spájajú Kantábrijské vrchy na severozápade s Iberským systémom Riojan na juhovýchode. Časť jeho územia leží v prírodnom parku Montes Obarenes-San Zadornil .
Terén obce je rozmanitý, pretože tvorí súčasť prechodovej zóny medzi La Bureba, ktorá sa tiahne na juhozápade, a pohorím Obarenes (Sierra de Pancorbo), ktoré sa tiahne na severovýchode. Nadmorská výška v obci sa pohybuje od 1 200 metrov (Sierra de Pancorbo) do 600 metrov na brehoch rieky Oroncillo. V blízkosti mesta, ktoré sa nachádza v nadmorskej výške 642 metrov, sa týči Cerro del Castillo (Hradný vrch), ktorý vrcholí Castillete de Pancorbo (1 038 metrov), a Peña de Valcavado (963 metrov).
Aby sme odhalili rozmanitú históriu mesta, musíme sa ponoriť do archeológie, aby sme pochopili jeho prehistorickú a starovekú minulosť, najmä rímske obdobie, keď roklinou pretínala Via Aquitania, cesta spájajúca Galiu a Hispániu s Galíciou. Ďalším rímskym rozvojom bola výstavba rímskej cesty Ab Asturica Burdigalam v oblasti Miranda de Ebro.
V stredoveku sa Pancorbo stalo kľúčovým miestom v dejinách Kastílie, a to od svojho začlenenia do raného grófstva na konci 9. storočia. Počas tohto obdobia bolo bojiskom medzi kresťanmi a Arabmi, ktorí súperili o vlastníctvo hradu Pancorbo, považovaného za vstupnú bránu do Kastílie. So svojimi skalnatými výbežkami a hradmi bolo pevnosťou Kastílie Las Merindades a jej Extremadury, ako sa spomína v dokumente z roku 893.
Alfonz VII. mu udelil chartu 8. marca 1147 a mesto dosiahlo určitý rozkvet vďaka obchodnej činnosti židovskej komunity, ktorá sa tam usadila.
V roku 1463 bolo jedným z piatich miest Álavského bratstva spolu s Vitoriou, Mirandou de Ebro, Sajazarrou a Salvatierrou, hoci pred rokom 1481 sa Pancorbo aj Miranda de Ebro definitívne oddelili.
O Pancorbe z tohto obdobia existuje množstvo stredovekej dokumentácie, hoci roztrúsenej. Pancorbo začlenilo do svojho územia až päť osád: Cuevagallegos, Fuentemiel, Hoyuelo, San Juan a Villanueva de los Judíos. Malo jarmoky a trhy, drsnú a obrannú krajinu; bolo hlavným mestom Merindad de Bureba; jeho cesty viedli k Camino de Santiago; stavalo kostoly a pustovne a bolo sebestačné v chlebe a víne, ovciach, textile a garbiarňach; premenilo rieku Oroncillo na vodnú cestu mlynov; a tiež vedelo, ako nájsť a objednať umelcov pre svoje kostoly a panstvá.
Na základe údajov zo sčítania ľudu z roku 1528, ktoré nezahŕňalo duchovenstvo ani šľachtu, je zaznamenaná existencia 144 mešťanov, teda rodinných jednotiek, ktoré platili dane.
Počas vojny na Pirenejskom polostrove Napoleon krátko pred bitkou pri Gamonale v Burgose dobyl pevnosť Pancorbo. 30. júna 1813 sa francúzsky oddiel vo Fort Santa Engracia vzdal španielskym jednotkám.
V roku 1856 začala spoločnosť Northern Railway Company of Spain výstavbu železnice Madrid-Irun. V auguste 1862 prešiel cez Pancorbo prvý pravidelný vlak.
Dej sa odohráva na pozadí španielskej občianskej vojny, len niekoľko dní po povstaní 18. júla 1936, keď falangistické sily obsadili mesto a obkľúčili jeho republikánsku radu v radnici. V následnej potýčke bol jeden z falangistov zabitý. Členom rady sa podarilo utiecť, ale boli zajatí na okolitých poliach a následne popravení.
Hrad Santa Marta, tiež známy ako hrad Pancorbo alebo hrad La Sala, je hrad z 9.storočia postavený na skalnatom hrebeni nad mestom Pancorbo v provincii Burgos. Dnes z jeho pôvodnej stavby zostalo len niekoľko viditeľných ruín, najmä most preklenujúci útesy. Poloha hradu s výhľadom na vstup do rokliny Pancorbo mu poskytovala strategickú výhodu prvého rádu. Hrad dal postaviť gróf Diego Porcelos krátko pred rokom 882, hoci na mieste jeho skoršieho pôvodu pravdepodobne už existovala nejaká opustená stavba.] Na jar roku 882 sa princ al-Mundir spolu s premiérom Hashimom ibn Abd al-Azizom ujal velenia nad armádou, ktorú kresťanská kronika odhaduje na 80 000 mužov; číslo, ktoré sa zdá byť pre emirát absurdné . Táto saracénska armáda pochodovala proti pevnosti, ktorú v Cellorigu postavil gróf Vela Jiménez. Bitka pri Cellorigu bola pre moslimov neúspešná, a tak obrátili svoju pozornosť na Pancorbo, nedávno postavené na obranu, podobne ako Cellorigo, vstupu do Kastílie z území Banu Qasi . Po troch dňoch obliehania Pancorba si moslimovia uvedomili, že pevnosť je nedobytná, a tak zrušili tábor, pričom sa vydali k pevnosti Castrogeriz, ktorú stále staval gróf Munio Núñez. Keďže ešte nebola dokončená, gróf Munio sa rozhodol pevnosť opustiť a moslimovia do nej vstúpili podľa vlastného uváženia.
Na jar roku 883 sa ťaženie zopakovalo a Cellorigo a Pancorbo sa opäť ukázali ako nedobytné. Tentoraz bol Castrogeriz už zničený a nedal sa dobyť a moslimovia si mohli vziať korisť iba zo starej pevnosti Sublancia.
Atentát na kastílskeho grófa Garcíu Sáncheza v roku 1028 viedol k tomu, že Kastíliu zdedil Sancho III. Veľký, kráľ Navarry, prostredníctvom jeho sobáša s Garcíovou sestrou, Veľkou Kastíliou. Sancho udelil vrchnosť nad hradom Pancorbo verným navarrským členom rodiny Fortuniones:
Sancho Fortuniones III. (1031/1061) a Jimeno Fortuniones (1054/1071).
Po roku 1071 sa hrad vrátil do kastílskych rúk. Po nástupe kráľovnej Urracy, ktorá bola vydatá za Alfonza I., kráľa Navarry a Aragónska, však aragónsky kráľ prijal kastílsku politiku a začal udeľovať kastílske hrady a pevnosti rytierom zo svojho sprievodu, Navarrčanom aj Aragónčanom. V roku 1110 sa tak hrad Pancorbo dostal pod kontrolu navarrského rytiera menom Bernardo Gómez.
Pancorbo bolo naposledy krátko majetkom Navarrovcov v roku 1129, počas vojny medzi Alfonzom VII. Kastílskym a Alfonzom I. V roku 1380 sa mesto Pancorbo stalo súčasťou panstva mestskej rady Burgosu.
Hrad bol obnovený súčasne s prácami na pevnosti Santa Engracia v poslednom desaťročí 18. storočia. Oprava jeho opevnenia však netrvala dlho, pretože ho 10. augusta 1835 počas prvej karlistickej vojny vypálili nepriatelia Izabely II.
Dnes sú viditeľné len zvyšky jeho múrov, otvory v skalách na ukotvenie schodov a most medzi dvoma útesmi.
Pevnosť Santa Engracia
Pozostatky pevnosti postavenej medzi rokmi 1794 a 1797 v očakávaní vojny proti Francúzsku. V roku 1823 ju zničili stotisíc synovia svätého Ľudovíta. K dispozícii sú prehliadky so sprievodcom. V meste je známa ako Maurské jaskyne. 15., 16. a 17. mája 2011 sa konala 1. historická rekonštrukcia dobytia pevnosti Fort Santa Engracia.
Kostol sv. Jakuba
Gotická budova zo 16. storočia, hoci sa spomína už v roku 1340. Chrám zdieľa svoju funkciu miesta bohoslužieb s múzeom moderného umenia s kresťanským zameraním.
Farnosť svätého Mikuláša
Neskorobarokový kostol postavený v roku 1714 na vrchole staršieho renesančného kostola, ktorý bol úplne zničený začiatkom 18. storočia.
Pohorie Obarenes zahŕňa prírodný park Obarenes, známy aj ako Montes Obarenes-San Zadornil . Vyznačuje sa rozmanitou faunou vrátane druhov, ako sú srnčie jelene, diviaky, orol skalný, sup bielohlavý, vydry a vlky. Kaňony, rokliny a lesy s bukmi, dubmi, dubmi cezmínovými, cezmínami a jahodovými stromami sú niektoré z charakteristických znakov, ktoré definujú jeho biotop.
- Roklina Pancorbo
Roklina vždy formovala jej históriu. Pohorie Obarenes sa týči ako obrovská skalná stena oproti nížinám La Bureba. Jednou z mála schodných trás je úzka, predĺžená roklina Pancorbo. Táto pochmúrna a veľkolepá roklina bola povinnou trasou pre všetky národy, ktoré od nepamäti migrovali cez európsky kontinent smerom k srdcu Pyrenejského polostrova. Pancorbo je v skutočnosti známa ako brána do Kastílie.
Z dediny Pancorbo vedie strmý chodník k vyhliadke Peña del Mazo. Alternatívou je samostatný chodník, ktorý vedie k pustovni Santo Cristo del Barrio, ktorá sa nachádza v srdci rokliny. Chodník pokračuje paralelne s riekou Oroncillo, čo umožňuje návštevníkom preskúmať najkrajšiu časť kaňonu. Na vrcholkoch hôr boli zdokumentované dve prehistorické hradiská: Cerro de San Nicolás a Alto de Santa Engracia.
Zdroj: Wikipedia
Ceignes 
L´Hospitalet de I´Infant august 
Savudrija 
Savudrija (taliansky Salvore) je dedina v Chorvátsku v Istrijskej župe, patriaca pod opčinu mesta Umag, ležiace blízko slovinských hraníc. Od Umagu sa nachádza asi 7 km severne. V roku 2001 tu žilo 241 obyvateľov a nachádzalo sa tu 101 domov. V roku 2011 tu žilo 253 obyvateľov. Jedná sa o najsevernejšie prímorské sídlo Chorvátska.
V dedine sa nachádza zrúcanina hradu Velika Stancija . Nachádzajú sa tu aj rozľahlé kamenisté pláže.
Dedina leží na ceste D75. Skladá sa z hlavnej časti Savudrija a piatich malých, nesamostatných osád: Borozija, Frančeskija, Ravna Dolina, Velika Stancija a Volparija. Blízko sa nachádzajú dediny Crveni Vrh , Bašanija , Zambratija , Katoro , Monterol a opustená dedina Kanegra.
Dedina sa nachádza pri Terstskom zálive.
Zdroj: Wikipedia
Castel Firmian
Beja 
Beja je mesto v okrese Beja v regióne Alentejo v Portugalsku. Mesto má 21 658 obyvateľov. Portugalské vzdušné sily tu majú základňu.
Hrad na vrcholku kopca dominuje mestu. Bol postavený, spolu s opevnením kráľom Denisom Portugalským v 12. storočí na pozostatkoch rímskeho castellum. Skladá sa zo stien so štyrmi štvorcovými vežami a centrálnou vežou (Torre de Menagem), ktorá je s výškou 40 m najvyššou v Portugalsku. Vrchol veže je dosiahnuteľný po 197 schodoch. Z veže sa rozprestiera krásny výhľad na opevnenie, ktoré malo kedysi 45 vežičiek a 5 brán. Hrad v súčasnosti slúži ako malé vojenské múzeum.
Námestie v strede hradu je pomenované po Gonçalo Mendes da Maia alebo O Lidador, rytierovi, zabitému pri bitke s Maurmi v roku 1170.
Vizigótske múzeum
Biely latinsko-vizigótsky kostol Santo Amaro, zasvätený svätému Amarovi, ktorý stojí hneď pri hrade, je jeden zo štyroch predrománskych kostolov v Portugalsku. Niektoré časti sú zo 6. storočia a vnútorné stĺpy sú vyrezávané listami a geometrickými tvarmi zo siedmeho storočia. Pozoruhodná je časť, kde vtáky útočia na hada. Dnes je to múzeum vizigótskeho umenia.
Múzeum Rainha D. Leonor
Toto regionálne múzeum bolo založené v roku 1927 a 1928 na mieste predchádzajúcom kláštore rádu Naša Pani plodnosti (Convento de Nossa Senhora da Conceição), rádu chudobných dám (rozpusteného v roku 1834), postupne rozširovalo svoje zbierky. Tento františkánsky rád bol založený v roku 1459 Infantom Fernandom, vojvodcom z Viseu a Bejy, hneď oproti svojmu vojvodcovskému palácu. Výstavba trvala do roku 1509. Múzeum vlastní významnú zbierku flámskeho, španielskeho a portugalského maliarsva z 15. až 18. storočia, napríklad „Panna s mliekom“ (cca. 1530) alebo „Kristus s apoštolmi“ (16. storočie).
Archeologická zbierka múzea zahŕňa napríklad vizigótske a rímske artifakty, vykopávky z doby bronzovej. Múzeum má v zbierke aj Escudela de Pero de Faria, unikátnu ukážku čínskeho porcelánu z roku 1541.
Zdroj: Wikipedia
Ameyugo
Ameyugo je obec v provincii Burgos v Španielsku. Susedí s obcami Bugedo, Foncea, Pancorbo, Encío a Santa Gadea del Cid. Má 107 obyvateľov (2025).
Iglesia de Santa María la Antigua postavený v 16. storočí, má oltárne obrazy s rezbami, ako je obraz Panny Márie Antigujskej zo 14. storočia, vynikajú pohreby z 15. a 16. storočia a platereská monštrancia.
Podľa diela Geografický, historický a štatistický slovník Burgosu od Pascuala Madoza patrí Ameyugo do súdneho okresu Miranda de Ebro, ktorý sa nachádza na kráľovskej ceste vedúcej z Madridu do Francúzska. V jeho hraniciach sa nachádza farma Cadepajares, ktorá kedysi patrila kláštoru Bugedo.
Ameyugo obmýva rieka Oroncillo, ktorá kedysi poháňala päť mlynov na múku, hoci dnes zostal len jeden a ten už nie je v prevádzke. Jednou z najdôležitejších budov bola pustovňa San Juan, ktorá slúžila ako farský kostol až do roku 1776. Apsida tohto kostola bola obzvlášť pozoruhodná a neskôr ju kúpili Spojené štáty. Táto apsida mala rovnaké charakteristiky ako tá v Mirande. Je v románskom štýle a pochádza približne z druhej dekády 13. storočia.
Ameyugo patrilo rodu Lara. Neskôr sa o jeho vlastníctvo delili rodiny Velasco a Vélez de Guevara. Veža, ktorú je v meste stále vidieť, patrila rodine Velasco a pravdepodobne ju okolo roku 1480 postavila Isabel de Guevara. Táto obec mala na vrchole hory hrad, ktorý bol kľúčový pre kontrolu pohraničných oblastí. Neskôr hrad zanikol a zostala po ňom len malá veža, ktorá slúžila ako opevnená optická telegrafná stanica, postavená počas karlistských vojen.
Zdroj: Wikpedia a www.ameyugo.es
Madrid 
Madrid je hlavným a zároveň najväčším mestom Španielska, leží v jeho centre. Má vyše 3,3 milióna obyvateľov, je tiež hlavným mestom Madridského spoločenstva, ktoré je súčasťou jedného zo 17 autonómnych spoločenstiev Španielska. V madridskej aglomerácii žije viac ako 6,5 miliónov obyvateľov. Počtom obyvateľov je druhé najväčšie v EÚ (po Berlíne) a jeho metropolitná oblasť je druhá najväčšia v EÚ (po Paríži).
Je politickým centrom štátu, sídli tu vláda a španielsky kráľ Filip VI. Od roku 2019 je primátorom mesta José Luis Martínez - Almeida, popredný predstaviteľ liberálneho krídla španielskej Ľudovej strany - PP.
Z medzinárodných organizácií tu sídli Svetová organizácia pre cestovný ruch (WTO) spadajúca pod OSN. Madrid je vplyvným kultúrnym centrom so svetoznámymi múzeami, napríklad Museo del Prado, Thyssen-Bornemisza a Museo Reina Sofía. Tieto tri múzeá ( kultúrne centrum Reina Sofía je pomenované po bývalej kráľovnej Sofii a vzniknuté v roku 1986 ako Národné centrum umení zamerané na súčasné umenie ) tvoria v meste tzv. Zlatý trojúholník umení. Madrid je takisto sídlom svetoznámeho futbalového klubu Real Madrid a ďalšieho klubu Atlético Madrid.
Územie dnešného mesta bolo osídlené už v praveku. Pri archeologických vykopávkach sa zistilo že rieka Manzanares prechádzajúca západnou a centrálnou časťou Madridu lákala nomádske populácie už v dobe kamennej. Počas Rímskej ríše patrilo územie diecéze Complutum (dnes Alcalá de Henares) Vznikol ako moslimská pevnosť založená na zvyškoch vizigótskeho osídlenia zo 7. storočia. Pôvod dnešného mesta sa začal v 9. storočí, keď na mieste dnešného Kráľovského paláca postavil Mohamed I. malý palác. Okolo tohto paláca bola postavená malá citadela al-Mudaina. Blízko paláca tiekla rieka Manzanares, ktorú Arabi nazývali al-Majrīṭ (arab. المجريط – zdroj vody). Z toho vzniklo pomenovanie miesta Majerit, ktoré sa neskôr vyvinulo do súčasného Madrid.
Citadelu pomenovanú ako Alcázar založil emír z Cordóby Mohamed I v roku 854 a v roku 1031 sa pevnosť ocitla pod vplyvom Toleda.
Citadelu dobyl v roku 1083 kresťanský kráľ Leónu a Kastílie Alfonz VI., pri svojom postupe do Toleda. Miestnu mešitu následne vysvätil ako kresťanský kostol. Madrid ( čo bol nesprávne vyslovovaný termín domácich obyvateľov )stratil v tej dobe svoj strategický význam. V roku 1202 obdržal Madrid privilégium, tzv. fuero čo bolo regionálne privilégium udeľované kráľom. Do tej doby bol považovaný za pridružené teritórium Toleda. V roku 1329 vznikli na podnet Ferdinanda IV. v meste generálne kortesy. Mestu sa rovnako v roku 1348 nevyhla ani katastrofa v podobe moru, ktorý vyčíňal v celej Európe. Miestni Sefardskí Židia a Mauri žili v meste až do 15. storočia, keď boli vyhnaní.
Odhaduje sa že v roku 1550, kedy sa v Alcazáre usadil potomok katolických kráľov Izabely a Ferdinanda Karol I, malo mesto okolo 12 tisíc obyvateľov.
V roku 1561 si obec vybral ako sídlo svojho dvora Filip II., čím sa stala prvým stálym hlavným mestom španielskej monarchie. Nastalo obdobie výrazného rozvoja Madridu a mesto zažívalo prudký nárast počtu obyvateľov. Po prekvapivom rozhodnutí Filipa II. že hlavným mestom sa stane Madrid boli etablované šľachtické rodiny zo Segovie, Toleda či Valladolidu prekvapené. V týchto mestách však neustále vyčíňali vzbury šľachty proti kráľovi a pokľudný a stranou ležiaci Madrid nepredstavoval v tejto oblasti žiadne nebezpečenstvo. Madrid začal prekypovať dianím a kultúrnym rozvojom. Z celého Španielska sa sem hrnuli v tisícoch remeselníci, umelci, spisovatelia, ale i obyčajní ľudia a nižšia šľachta v snahe sa uchytiť a nájsť si nové živobytie. V polovici 17. storočia malo hlavné mesto už 150 tisíc obyvateľov, čím sa stal zďaleka najľudnatejším sídlom v Španielsku. Mesto sa však vyvíjalo pomerne chaoticky a nárazovite a nezaradilo sa tak k veľkolepým európskym metropolám typu Paríž, Rím, Neapol či Londýn. Väčšie obdobie stavebného rozvoja prišlo až v 18. storočí s príchodom kráľa Karola III. Ten sa zaslúžil o pozvanie výnimočných urbanistov a architektov do Madridu a snažil sa z neho urobiť dôstojné a veľkolepé sídlo jednej z najväčších ríš vtedajšieho sveta. Celkove po odchode Habsburgovcov a príchode Bourbonovcov sa Madrid začal radikálne meniť. Pribudli nové budovy, kláštory, kostoly a parky či verejné priestranstvá s výnimočnými fontánami ktoré stoja v meste dodnes. V tom istom období sa realizoval aj projekt stavby Puerta de Alcalá - výnimočného stavebného diela Francesca Sabatiniho. V roku 1819 sa verejnosti otvorilo svetoznáme múzeum Prado a spolu s ním aj park Buen Retiro či kráľovská botanická záhrada. V roku 1859 mestská radnica schválila projekt Ensanche t.j. rozšírenie mesta a búranie hradieb. Na prelome 19. a 20. storočia sa Madrid začal meniť na veľkolepé mesto ako ho poznáme dnes.
S výnimkou obdobia rokov 1601 až 1606, kedy bol hlavným mestom Valladolid, a krátkeho obdobia počas španielskej občianskej vojny, kedy vláda sídlila najskôr vo Valencii a potom v Barcelone, Madrid je hlavným mestom až dodnes.
Napriek tomu, že Madrid je moderné mesto s modernou infraštruktúrou si viaceré pamiatky a časti mesta zachovali historický charakter. Historické centrum mesta je pomerne rozľahlé a známe svojimi kľukatými uličkami so spleťou menších námestí a námestíčok. Toto centrum má dnes podobu hlavne z 19. storočia, no uchovali sa aj budovy zo 17. a 18. storočia. Základy a interiéry niektorých budov sú dokonca zo 16. či 15. storočia. V meste je na viacerých miestach veľa vykopávok aj zo stredovekej t.j. moslimskej éry mesta a to v podobe múrov a základov hradieb.
Madrid bol kedysi malým, zaostalým mestom a až po rozhodnutí, že sa stane hlavným mestom sa začal čulý stavebný ruch. Stredom mesta je pôvabné a zároveň veľkolepé námestie Plaza Mayor, ktoré vzniklo na prelome 16. a 17. storočia ako miesto mestských trhov a exekúcií. Dnešná podoba námestia pochádza z roku 1794, kedy sa prestavalo po veľkom požiari. Najvýraznejšie sa podpísalo na Madride obdobie baroka. V 17. storočí vznikli významné stavby ako Kolegiátny kostol sv. Isidora - patróna Madridu, budova radnice Ayuntamiento na najstaršom námestí Madridu - Plaza de la Villa. Rovnako v tomto období vznikol aj známy kláštor Vtelenia Pána - Convento de la Encarnación.
z 18. storočia pochádza veľa významných historických budov ako napríklad Bazilika San Francisco el Grande, ktorá stojí vo štvrti La latina. Dóm je jednou z najspektakulárnejších bazilík na starom kontinente. Bola dokončená v roku 1784 a zdobia ju maĺby významných maliarov ako napríklad Francisca Goyu. Koncom 18. storočia sa začala stavať aj významná stavba španielskeho klasicizmu - budova Múzea Prado. Medzi ďalšie najznámejšie stavby patrí Kráľovský palác, Kráľovské divadlo, park Buen Retiro z roku 1631 a budova Národnej knižnice z 19. storočia, kde sídli aj archeologické múzeum a sú tu uchované viaceré španielske národné pamiatky.
Kráľovský palác - Palacio Real je dokonalou ukážkou vplyvu talianskeho klasicizmu na Španielsko. Palác dali postaviť Bourbonovci na znak svojho majestátu po tom, čo starý stredoveký Alcázar vyhorel v roku 1734. Palác je dodnes najväčším palácom Európy, ktorý je zhruba dvakrát väčší než Versailles či osemkrát väčší než je Kráľovský palác v Londýne. Je to najnavštevovanejšia pamiatka v Madride a siedma najnavštevovanejšia pamiatka v celom Španielsku. Palác dnes slúži na čisto reprezentačné účely, kráľovská rodina totiž obýva palác v neďalekej Zarzuele blízko Madridu. Pôvodným architektom paláca bol talian Fillippo Juvarra no dokončili ho Sacchetti s pomocou Sabatinoho a Ventura Rodrígueza. Palác sa preslávil svojím tzv. Trónnym sálom či porcelánovou miestnosťou. Slavná je aj Gasparinova komnata plná hodvábnych tapisérií na stenách mramorovými mozaikami na podlahách. Jedálna sieň prezentovaná tapisériami , čínskym a francúzskym porcelánom, orientálnymi vázami a pozláteným štukom na stenách patrí k vrcholom palácového interiéru. Najnavštevovanejšou časťou paláca je však Stradivariho komnata. V komnate je vystavená najhodnotnejšia zbierka hudobných nástrojov na svete, ktorú zhromaždil predovšetkým Filip V. ( 1644-1737). V Keramickej komnate sú vystavené keramické a porcelánové predmety Východoindickej spoločnosti a predmety z Meissenu a Sévres. Zaujímavé sú aj komnaty kráľovny Márie Lujzy z Parmy. Obsahujú miestnosť na biliard obloženú orechovým drevom a fajčiarsku miestbosť v japonskom štýle. Zaujímavý je čierny mramor, ojedinelý v rámci kráľovských sídiel v Európe. Slávnymi sú tiež Kráľovská zbrojnica a Kráľovská lekáreň. Popri paláci sú vybudované aj nádherné záhrady a parky, ktoré obkolesujú celý palác. Najznámejšie sú tzv. Sabatinove záhrady ktoré vznikli z jeho návrhov v 30-tych rokoch 19. storočia.
Jedným zo symbolov mesta je aj katedrála Almudena. Stojí naproti Kráľovskému palácu a bola dokončená a vysvätená pápežom Jánom Pavlom II. v roku 1993 po vyše sto rokoch výstavby. Katedrála je piatou najväčšou sakrálnou stavbou Španielska a je zmesou novorenesancie, novogotiky a baroka. Zaujímavé členenie hlavnej lode upozorňuje na nádherný strop. Najzaujímavejšou časťou katedrály je však krypta ktorá je architektonicky oveľa vydarenejšia než samotná katedrála.
Blízko katedrály stojí malý parčík emíra Mohameda I. a fontánou v arabskom štýle, ktorá poskytuje príjemný oddych po návšteve paláca a katedrály.
V meste sú tri veľkolepé múzea umenia. Museo del Prado, múzeum moderného umenia Museo Nacional Centro de Arte Reina Sofía a Museo Thyssen-Bornemisza.
Múzeum Prado je jedným z najvýznamnejších a najprestížnejších múzeí na svete. Stojí na bulvári Paseo del Prado, ktorý je od roku 2021 na zozname UNESCO ako krajina vied a umení. Múzeum má dlhé a bohaté dejiny a častokrát je jediným cieľom, kvôli ktorému návštevníci zavítajú do Madridu. Vystavené exponáty mapujú osem storočí umeleckých dejín a z každého obdobia sú vystavené majstrovské diela. Múzeum sa preslávilo obrazmi Velázqueza či Goyu. Samotnú budovu múzea projektoval v roku 1785 Juan de Villanueva pôvodne ako prírodovedné múzeum. Otvorené bolo v roku 1819, mimochodom päť rokov skôr ako umelecká galéria v Londýne. Hneď na začiatku zbierka obsahovala 1500 obrazov nevyčísliteľnej hodnoty. Prado sa stalo neskôr aj popredným múzeom so zbierkami Tiziana, talianskeho majstra. Takmer všetky zbierky pochádzajú zo zberateľskej vášne španielskych panovníkov. Gro zbierky tvorí španielske umenie od románskej doby, cez renesanciu až po maľby El Greca, ktorý pôsobil aj v Madride. Rovnako talianska škola, Benátska škola, ranné flámske umenie, holandské maliarstvo 17. storočia a francúzske maliarstvo. Samostatné sekcie obsahujú diela Francisca Goyu, Velázqueza a legendárny Dauphinov poklad - jeden z najväčších pokladov novoveku obsahujúceho diela z horského krištálu, alabastru, skla, zlata, striebra, polodrahokamov a vzácnych nádob.
Museo Thyssen-Bornemisza je druhým prestížnym múzeom v meste. Zameriava sa na diela zo stredoveku aj novoveku, väčšinou náboženského charakteru. Múzeum sídli v budove z 18. storočia v štýle novoklasicizmu priamo na bulvári Paseo del Prado. Zbierku múzea, považovanú za jednu z najlepších súkromných zbierok na svete, založil barón Heinrich Thyssen - Bornemisza, nemecko-maďarský šľachtic a zberateľ umenia. Svoje zbierky predal španielskemu štátu za 350 miliónov eur a od roku 1992 sú k dispozícii v Madride ako jeden z hlavných umeleckých klenotov. Dohľad na d zbierkou vykonáva vdova po barónovi a jeho syn.
Tretím umeleckým centrom je Umelecké centrum kráľovnej Sofie. Zbierka obsahuje hlavne novodobé diela, napríklad Picassovu Guernicu či najväčšiu zbierku grafík na svete.
Všetky tri múzeá ležia na bulvári Paseo del Prado, alebo v jeho blízkosti ( Reina Sofía ). Na bulvári sa nachádza aj Real Jardín Botánico, botanická záhrada. Neďaleko odtiaľ sa nachádza aj park Buen Retiro, ktorý je považovaný za akési druhé centrum Madridu a zároveň poskytuje zelený tieň v hustej doprave veľkomesta.
Hlavným bulvárom mesta je ulica Gran Vía, bulvár dlhý 1,3 km ktorý pretína východnú so západnou časťou mesta. Bulvár sa začal stavať v roku 1910 a dokončený bol v roku 1950. Pre svoju monumentálnosť a francúzsko-americký vplyv má prezývku Brodway Španielska. Bulvár je prirovnávaný k najväčším bulvárom Európy a je plný hotelov, kaviarní, obchodov, palácov v štýle eklekticizmu, secesie a art deca. Rovnako sa na ňom nachádza veľa kín, divadiel ba aj cirkevné pamiatky. Ústi na vojom západnom konci na námesti Plaza de Espaňa. Gran Vía dostal mnoho napodobení a stvárnení v mnohých filmoch ako napríklad filmy od Pedra Almodóvara. Symbolizuje hospodársku prosperitu zo začiatku 20. storočia a poskytuje turistom a návštevníkom veľkomestskú a kozmopolitnú tvár Madridu. V jeho blízkosti sa nachádza aj ďalší bulvár plný honosných stavieb Calle Alcalá na rohu ktorej sa nachádza aj najznámejšia stavba Madridu - Palácio Metrópolis z roku 1911.
Madrid je po Berlíne druhým najväčším mestom Európskej únie. V súčasnosti má takmer 3,4 milióna obyvateľov a s aglomeráciou vyše 6,5 milióna. Mesto v minulosti nepatrilo k najväčším v Európe, v druhej polovici 19. storočia nemalo ani 400 tisíc obyvateľov, no od dôb Ensanche rástol oveľa rýchlejšie ako predtým. V roku 1900 presiahol hranicu 500 tisíc obyvateľov a v roku 1930 presiahol jeden milión. Od roku 1950 rástol a začiatkom 60-tych rokov dosiahol už takmer 2,2 milióna. V roku 1972 dosiahol vyše 3,1 milióna a stal sa jedným z najväčších miest v Európe. V 90-tych rokoch 20. storočia začala rásť aj prisťahovalecká vlna z celého sveta a v rámci prudkého hospodárskeho rastu sa usídlilo v meste takmer pol milióna cudzincov, prevažne z Latinskej Ameriky. Dnes tvoria cudzinci zhruba 25 percent populácie Madridu.
Zdroj: Wikipedia
Salses Fortress
Hungexpo Budapest 
Riviera - Genova
Los Monegros
Ceriale
Duffel 
Erpfendorf 
