Rok 2024
Články, fotoalbumy
Obsah stránky
Silbersee 
Silbersee je jazero neďaleko Brém (Bremen).
Múzeum 2.svetovej vojny Kalná n. Hronom 
Dom bojovej slávy v Kalnej nad Hronom je pamätníkom najslávnejšieho obdobia našich novodobých dejín.
Na mieste, kde sa počas druhej svetovej vojny, presnejšie v roku 1944, rozpútala bratislavsko – brnenská ofenzíva sovietskej armády, bola vytvorená expozícia venovaná oslobodzovacím bojom v Regióne Tekov. Expozícia dostala názov Dom bojovej slávy. Expozícia poskytuje návštevníkom celkový prehľad o oslobodzovacích bojoch a slúži ako pamätník pre padlých i žijúcich hrdinov.
Zaujímavosťou expozície je aj nádvorie Domu bojovej slávy, kde si môžu návštevníci prezrieť dobovú vojenskú techniku ako pásové obrnené bojové vozidlo alebo protilietadlový kanón.
Areál Domu bojovej slávy sa nachádza na ľavom brehu rieky Hron približne 50 metrov od štátnej cesty Levice – Nitra č.51, na Hronskej cyklodráhe, neďaleko tradičnej Slovenskej koliby, Koliba u Šidla.
Vodný kolový mlyn Jelka 
Pozoruhodná technická pamiatka na juhozápadnom Slovensku – vodný mlyn v Jelke stojí v prekrásnom zákutí na brehu Malého Dunaja, ktorý vytvára meandrovité koryto v katastri obce v dĺžke asi 23 km. Prístupný je prašnou poľnou cestou (1 km) z výpadovej cesty z obce smerom na Dunajskú Stredu.
Od 18. mája 2019 je vodný kolový mlyn ako aj skanzen zrekonštruovaný v rámci projektu cezhraničnej spolupráce INTERREG Slovenská republika – Maďarsko s názvom „Objavovanie Malého a Mošonského Dunaja bicyklom a člnom“.
Vznik a rozšírenie vodných mlynov v našej oblasti boli podmienené prírodnými, hydrogeografickými a hospodárskymi pomermi. Bohatosť vodných tokov na Podunajskej nížine umožňovala rýchly rozvoj týchto špecifických remeselných výrobných zariadení. Na krátkych úsekoch dolných tokov sa sústreďoval veľký počet lodných mlynov v tzv. mlynských prístavoch. V roku 1866 nachádzame na Malom Dunaji asi 37 mlynov, z čoho v Jelke boli 4 mlyny. Na topografickej mape z roku 1872 možno na tomto toku narátať 25 lodných mlynov. V roku 1902 bolo v Jelke 7 lodných mlynov: po poradí smerom zhora nadol sa podľa ich majiteľov nazývali: Németh József, Csatajszky János, Nagy Sándor, ifj. Török János (2 mlyny), Görföl Lajos, Hakszer Imre.
Obnovený mlyn, ktorý je v súčasnosti sprístupnený verejnosti, pôvodne patril Jozefovi Némethovi, po ňom jeho synovi Vincentovi, a do roku 1973 Ernestovi Némethovi. Najstarší doklad o tomto mlyne pochádza z roku 1894. Je to plán využitia vody mlyna Jozefa Németha, ktorý vyhotovil diplomovaný merník a stavebný podnikateľ z Budapešti A. Visnovszky. Dokumentácia obsahuje technický popis, polohopisný plán úseku Malého Dunaja v chotári Jelka a podrobné kresby konštrukcie lodného mlyna. Vtedajší mlyn sa skladal z dvoch stavaných lodí, ktoré v strede spájalo mohutné mlynské koleso. Na lodi väčšieho rozmeru stála doštená mlynica rámovej konštrukcie. Bol to vlastne jednokýlový čln so slimákovite vyrezávanou čeleňou a nachádzal sa na nábrežnej strane. Na návodnej strane umiestnený druhý čln bol menšieho rozmeru. Príčinou dlhodobého zachovania lodných mlynov v archaickej podobe bol ich technický charakter. Tento zabraňoval intenzívnemu vývinu a zmene v povahe pracovného postupu mletia. Ďalšou okolnosťou, ktorá špecificky poznačila osud lodných mlynov, bola splavnosť riek. Lodné mlyny zakotvené na rieke, či pri jej brehu, najmä ak mali v riečišti hate, boli veľkou prekážkou vodnej plavby. Od roku 1738 bolo v Uhorsku vydaných niekoľko nariadení na odstránenie lodných mlynov, ktoré prekážali lodnej doprave. Na základe tzv. vodného zákona z roku 1885 boli zrušené všetky lodné mlyny, ktoré nevyhovovali policajným predpisom o bezpečnosti vodnej plavby. Povolenie na prestavbu svojho lodného mlyna na kolový dostal J. Németh dňa 30. augusta 1899. V roku 1900 začali s prestavbou pri ľavom brehu Malého Dunaja v chotárnej časti Spoločná lúka. V prestavanom mlyne sa začalo mlieť v auguste roku 1906.
Dominantnú časť mlyna tvorí drevená mlynica, ktorá leží na 54 pilótach z agátového dreva, zatlčených do dna rieky. Má sedlovú strechu krokvovej, hambálkovej konštrukcie, ktorá je krytá šindľom. Prestavba jednopodlažnej budovy na viacpodlažnú sa pravdepodobne uskutočnila do r. 1916, keď v mlyne inštalovali namiesto pôvodných mlecích kameňov valcovú stolicu, výťahy a iné novšie stroje. Na severnej fasáde boli do rozobratia objektu očividné obrysy pôvodnej prízemnej a nadstavených častí. Technologické zariadenie mlyna pozostáva zo sústavy hnacej, prevodovej a pracovnej t.j. mlecej. Hnaciu sústavu tvorí lopatkové vodné koleso na spodný pohon. Usmerňovanie vody na koleso bolo zabezpečené vzdúvajúcou haťou, ktorá smerovala od protiľahlého brehu šikmo po prúde. Od nábrežnej strany mlyna smerovala ku kolesu kratšia podobná hať. Pod kolesom na štyroch reťaziach visela doštená plošina, ktorá zabezpečovala prívod vody na lopaty kolesa. Hlavné ozubené koleso, ktoré majiteľ kúpil v Majcichove pri Trnave, spolu s menším ozubeným čelným liatinovým kolesom tvorí prvý stupeň. Druhý prevodový stupeň tvorí ďalšia dvojica kolies. Pomocou kuželového pastorka, na hriadeli ktorého sú 4 remenice rôznych rozmerov, sa rotačný pohyb prenášal podľa individuálnych otáčok na jednotlivé stroje. Pracovná sústava pozostáva predovšetkým z jednoduchej valcovej stolice firmy Breitfeld- Daněk z Blanska na Morave. Táto sa nachádza na zvýšenom medzipodlaží. Tu nájdeme aj lupačku firmy Prokop a synové z Čiech. Na druhom podlaží je umiestnený kúkoľník, múčny hranolový vysievač a cylinder. Z tohto podlažia je na prístupný mostík mlyna vyvedený uzavretý žľab na spúšťanie vriec. Na treťom čiastkovom podlaží je valcovitý zásobník nad valcovou stolicou a nad lúpačkou. Nad druhým podlažím sa nachádza strešný nadstavec na umiestnenie hlavice výťahov. K pracovnému zariadeniu mlyna patril aj šrotovník firmy Wichterle a Kovařík z Moravy. Na južnej fasáde mlynice je pristavaná tzv. prašná komôrka, stojaca na štyroch pilótach. Tu sa do vriec zachytáva prach z čistiacich a osievacich strojov.
Podľa spomienok bývalého majiteľa mlyna v tomto mlyne mleli prevažne raž, a to vynikajúco. Z ďalekého okolia sem prichádzali gazdovia mlieť obilie na múku, krupicu a iné. Mlyn pracoval do apríla 1951. Od roku 1983 je zaevidovaný v Štátnom zozname nehnuteľných kultúrnych pamiatok na Slovensku. Vlastivedné múzeum v Galante vypracovalo technické zameranie a projektovú dokumentáciu a kvôli havarijnému stavu budovy uskutočnilo rozobratie mlyna. Obnovenie budovy a areálu vodného kolového mlyna sa zásluhou Obecného zastupiteľstva v Jelke realizovalo od novembra 1992 počas 18 mesiacov. V blízkosti mlyna je vybudovaný skanzen, ktorý sa zameriava na poľnohospodársku minulosť obce Jelka.
Břeclav 
Breclav (do roku 1925 a v miestnom nárečí Breclava, nemecky Lundenburg ) je mesto v rovnomennom okrese v Juhomoravskom kraji na rieke Dyji, asi 50 km juhovýchodne od Brna, na hranici s Rakúskom a blízko hranice so Slovenskom. Žije tu približne 25 tisíc obyvateľov (tretie až štvrté najväčšie mesto v kraji, spolu s Hodonínom). Breclav je dôležitým hraničným priechodom a železničnou križovatkou medzinárodného významu.
Breclav sa nachádza na rieke Dyji v oblasti sútoku so Včelínkom , v Dolnomoravskom úvale , v rovine s nadmorskou výškou okolo 160 metrov. Smerom na západ terén mierne stúpa (Valtická pahorkatina), najviac v juhozápadnom cípe chotára (212 m). Najnižšie miesto je na výtoku Dyje na južnom okraji, asi 150 m n. m. Značnú časť územia mesta pokrýva les, v strednej časti lužnej, na západe zmiešaný (Boří les).
Na sever území zasahuje prírodný park Niva Dyje, na juhovýchod obora Soutok. Na území sa nachádza prírodná rezervácia Františkov rybník a čiastočne NPR Lednické rybníky, NPR Lanžhotské pralesy a IPA Soutok. Od 1. júla 2025 spadá väčšina lužných lesov na chotári Břeclavi do novo vyhlásenej CHKO Soutok, ktorej správa v meste tiež sídli.
Do raného novoveku
Lokalita dnešnej Břeclavi patrí k najstarším sídelným oblastiam na Morave. Z niekoľkých miest chotára osídlených už v praveku je najvýznamnejšie Pohansko (v lesoch juhovýchodne od mesta), ktoré sa v ranom stredoveku stalo dôležitým veľkomoravským hradiskom. V priebehu 10. storočia bolo opustené.
Pravdepodobne v 1. polovici 11. storočia založil knieža Bretislav I. na vyvýšenine uprostred dyjskej nivy pohraničný hrad pomenovaný po ňom (odtiaľ sa skomolením vyvinulo meno Breclav), ktorý bol potom po nejaký čas jedným zo správnych centier Moravy.
V 13. storočí, kedy hrad získala kráľovná Konštancie, bola pristavaná mohutná kamenná veža. Po roku 1426 tu sídlila husitská posádka. Vo vojnách 15. storočia bolo zničené neďaleké rovnomenné mestečko, ktorého obyvatelia sa stiahli do bezprostrednej blízkosti hradu, kde založili na riečnom ostrove mestečko nové, nazvané Nová Břeclav (dnes jadro mesta okolo hlavného námestia) – pôvodná lokalita nesie odvtedy označenie Stará Břeclav.
V 1. polovici 16. storočia získali hrad aj Novú a Starú Břeclav Žerotínové; hrad prestavali na renesančný zámok . Jeden z členov rodu, Ladislav Velen zo Žerotína (1579–1638) sa zúčastnil stavovského povstania po roku 1618, za čo mu bolo breclavské panstvo konfiškované. Roku 1638 ho získali Lichtenštajnovci, vlastníci susedných Valtíc a Lednice. Za vojen s Osmanskou ríšou a nasledujúce tridsaťročné vojny boli Stará aj Nová Břeclav takmer zničené.
V rámci rozsiahlych stavebných a krajinárskych úprav lichtenštajnského panstva, ktoré dali vzniknúť tzv. Lednicko-valtickému areálu, bol breclavský zámok, ktorý nebol sídelným, začiatkom 19. storočia prestavaný v romantickom štýle na umelú zrúcaninu.
Moderná doba
Medzníkom v rozvoji Břeclavi (viď tiež nižšie vývoj počtu obyvateľov) bolo zavedenie železnice (konkrétne Severnej dráhy cisára Ferdinanda) – prvý parný vlak sem prišiel 6. júna 1839 ako na vôbec prvé miesto v českých krajinách – a následný vznik prvého železničného uzla v celej habsburskej ríši (1841), rozv. Tým bola naštartovaná industrializácia – postupne vznikol cukrovar (založený bratmi Kuffnerovými, po istú dobu najväčšou v monarchii), píla , v blízkej Poštornej tehelni a chemická továreň. Nádražie so zázemím bolo ďalej rozširované az uzla boli budované ďalšie trate: 1872 na Mikulov a Znojmo , 1900 na Kúty a Bratislavu , 1901 do Lednice). Roku 1850 sa Břeclav stala sídlom súdneho okresu av septembri 1872 bola povýšená na mesto. V rokoch 1873 až 1899 viedol mesto ako starosta Hermann Kuffner, spolumajiteľ cukrovaru a významná osobnosť mesta. Postupne vzrastali nacionálne ladené česko-nemecké spory (v meste bola však českojazyčná väčšina), prejavujúce sa najmä v školstve a následne v boji o radnicu po 28. októbri 1918 .
Pripojením rakúskeho Valticka (1920) sa stali súčasťou Československa aj dolnorakúske obce Poštorná (jej súčasťou bola aj menšia západná časť moderného katastrálneho územia Breclav s areálom dnešnej breclavskej nemocnice) a Charvátska Nová Ves – zemská, resp. štátna hranica sa tak o niekoľko kilometrov vzdialila z bezprostrednej blízkosti centra mesta. Doteraz samostatnej obce Stará Břeclav a Břeclav-židovská obec boli zlúčené s Břeclaví.
Trať z Břeclavi do Kútov sa po vzniku Československa stala jednou z kľúčových železničných spojníc v štáte, bola zdvojkoľajnená a roku 1929 preložená zo severného na južné breclavské zhlavie, čím bola umožnená priama vozba vlakov v trase Brno-Kúty-Bratislava / Trnava .
Podľa mníchovskej dohody bolo mesto - národnostne veľkou väčšinou české, avšak strategicky cenné - roku 1938 pripojené k Nemecku . V novembri 1944 vykonali Spojenci nálet na breclavskú stanicu, ale bombardovanie postihlo skôr centrum mesta vrátane kostola na námestí, ktorý bol zničený.
Povojnová doba
Po druhej svetovej vojne sa breclavská aglomerácia stala strediskom najmä chemického priemyslu – okrem súčasnej poštorenskej chemičky Schramm (po znárodnení Fosfa ) vznikla z cukrovej rafinérie pri stanici gumáreň Gumotex (po niekoľko dekád súčasť koncernu Fatra Napajedla ). Ďalšími významnými podnikmi boli cukrovar, strojáreň Transporta (pôv. Gallus), Poštorenské keramické závody (PKZ, pôv. lichtenštajnská tehelňa) alebo Juhomoravské drevárske závody (pôv. lichtenštajnská píla). V zdevastovanom areáli nemeckej vojnovej muničnej továrne v Borom lese pri Poštornej sa neskôr usídlili Moravské naftové bane.
V rámci správnej reformy v roku 1949 sa Břeclav stala sídlom politického okresu (do tej doby bola iba sídlom súdneho okresu a inak spadala pod Hodonín). Ďalšie povýšenie jej významu prišlo so správnou reformou v roku 1960, kedy sa Břeclav stala sídlom „veľkého“ okresu, do ktorého boli začlenené nielen kedysi oveľa významnejšie Mikulov a Hustopeče, ale aj relatívne vzdialené Pohořelice.
V rokoch 1974 a 1976 boli pripojené susedné obce Poštorná, Charvátska Nová Ves a Ladná, čo prispelo k skokovému nárastu počtu obyvateľov. Počas 70. a 80. rokov bol doteraz malomestský až dedinský stred mesta z veľkej časti zbúraný a prestavaný v dobovom duchu (panelové sídliská). Roku 1980 bola okolo Břeclavi otvorená diaľnica D2, čím bola z mesta odvedená tranzitná doprava na trase Brno-Bratislava. Na západnom okraji mesta vyrástlo v 80. rokoch ďalšie veľké sídlisko Na Valtické (pôvodnom menom Ľudových milícií) a počet obyvateľov mesta presiahol 26 tisíc.
Po revolúcii roku 1989 začala transformácia na trhovú ekonomiku, ktorá priniesla mnohým breclavským podnikom vážne problémy, niektoré skrachovali (pivovar, cukrovar), iné výrazne obmedzili výrobu (keramička). Negatívny dopad malo aj rozdelenie Československa roku 1992/3. Oproti iným podobne postihnutým mestám však Breclav mohla pre ďalší rozvoj ťažiť aspoň z dopravne výhodnej polohy na uzle železničných koridorov a pri diaľnici. Tunajšiemu podnikaniu a turistickému ruchu prospelo tiež otvorenie hraničného priechodu do Rakúska (Poštorná / Reintal).
Významným zamestnávateľom zostali chemičky Gumotex a Fosfa , z novo vzniknutých podnikov napr. tlačiareň Moraviapress, strojársky závod Otis alebo výrobca sanitárnej techniky Alcadrain (pôvodne Alcaplast). V časti areálu bývalého cukrovaru otvorila prevádzku potravinárska firma Racio. Roku 2013 obnovil činnosť Zámocký pivovar Břeclav ao rok neskôr vznikol prvý breclavský minipivovar Frankies.
Roku 1995 sa Břeclav po 50 rokoch provizória znova dočkala dekanského kostola, keď bol postavený nový moderný kostol sv. Václava na námestí, odvtedy jeden z architektonických symbolov mesta.
Počas 90. rokov bola vybudovaná a otvorená nová nemocnica Břeclav (vedľa súčasnej polikliniky), ktorá nahradila doterajšiu okresnú nemocnicu a pôrodnicu vo Valticiach.
Roku 2006 sa znovu osamostatnila odľahlá miestna časť Ladná, čím Břeclav stratila asi 1200 obyvateľov.
V rokoch 2008–2009 došlo k modernizácii koľajiska breclavskej vlakovej stanice, vrátane zriadenia nového, 4. nástupišťa a modernizácie doterajších nástupíšť. Roku 2014 bola otvorená nová autobusová stanica v bezprostrednom susedstve vlakového (presun o 200 metrov na juh). V januári 2020 potom bola dokončená aj celková rekonštrukcia výpravnej budovy vlakovej stanice, pri ktorej bola okrem iného staničná budova architektonicky upravená do historizujúcej podoby reflektujúca jej tradíciu prvej železničnej stanice na Morave.
Zdroj: Wikipedia
Budapest 
Budapešť (maď. Budapest, v staršej slovenčine aj Pešťbudín) je hlavné a najväčšie mesto Maďarska, hospodárske, dopravné a kultúrne centrum krajiny. Je mestom so župným právom a tiež správnym centrom Peštianskej župy. Veľkomesto vzniklo v roku 1873 zlúčením troch dovtedy samostatných miest Budína (maď. Buda, nem. Ofen), Starého Budína (maď. Óbuda) a Pešti (maď. Pest). Do roku 1918 bolo hlavným mestom Uhorského kráľovstva, v rokoch 1919 – 1945 Maďarského kráľovstva, po roku 1945 Maďarskej republiky. Rozprestiera sa po oboch brehoch rieky Dunaj na ploche 525 km², má približne 1,67 milióna obyvateľov (2023).
Dunaj, ktorý preteká mestom od severu na juh v dĺžke 28 km, vytvára niekoľko ostrovov; najvýznamnejšie z nich sú Margitin ostrov (Margit sziget) a Čepelský ostrov (Csepel sziget). Priemerný prietok dosahuje 2 330 m³/s. Rieka rozdeľuje mesto na dve časti s výrazne odlišným krajinným rázom. Zatiaľ čo ľavý peštianský breh je rovinatý, pravý breh je značne kopcovitý – Budínske vrchy (Budai hegység) dosahujú na území mesta výšku 527 m (János hegy); najnižším miestom je hladina Dunaja (98 m). Centrum mesta leží v nadmorskej výške 105 m. V Budínskych vrchoch sa nachádza niekoľko turisticky prístupných jaskýň (Pálvölgy barlang, Mátyás barlang). Hlavným prírodným bohatstvom mesta sú početné termálne pramene, vďaka ktorým je Budapešť najväčším kúpeľným mestom sveta. Podnebie je stredoeurópske, mierne kontinentálne. Priemerná januárová teplota je -2 °C, v júli zase 22 °C; ročný úhrn zrážok sa pohybuje okolo 620 mm.
Rímske obdobie
Už v 1. stor. pred Kr. pri prameňoch na úpätí Gellértovho vrchu sídlili Kelti. Okolo roku 89 založili Rimania severne od dnešného centra osadu Aquincum. Na ochranu tunajšieho prechodu cez Dunaj zriadili aj na opačnom (peštianskom) brehu opevnenie Contra Aquincum (blízko dnešného Námestia 15. marca). V Aquincu bola umiestnená vojenská posádka a roku 106 sa stalo hlavným mestom provincie Pannonia Inferior. Vo svojej dobe išlo o dosť veľké sídlo; počet obyvateľov sa odhaduje na 20 000. Úpadok Rímskej ríše a obdobie sťahovania národov znamenali tiež vyľudnenie Aquinca. V Panónii sa vystriedali Huni, Ostrogóti, Longobardi, Avari, Slovania/Starí Slováci (v 9. stor. súčasť Nitrianskeho kniežatstva a Veľkej Moravy) a nakoniec začiatkom 10. stor. sa tu usadili Starí Maďari.
Stredoveké mesto
Keď sa začiatkom 10. storočia v Panónii usadili Starí Maďari, stal sa jedným z ich oporných bodov Budín (neskôr Starý Budín, po maďarsky Óbuda, po nemecky Alt-Ofen) na pravom brehu Dunaja v tesnom južnom susedstve niekdajšieho Aquinca. Pôvod názvov sa vykladá rôzne – buď z mena Arpádovho mladšieho brata Búdu alebo zo slovanského výrazu znamenajúceho budova, príbytok. V neskorších dobách bol Budín jedným zo sídiel uhorských panovníkov (vedľa Ostrihomu (Esztergom) a Stoličného Belehradu (Székesfehérvár)). Počas povstania proti christianizácii a proti nemaďarskému kráľovi Petrovi Orseolovi bol v roku 1046 na kopci pri Budíne zabitý čanádsky biskup Gerard (po maďarsky Gellért). Gerardov vrch (Gellérthegy) nesie dodnes jeho meno.
Na ľavom brehu sa Pešť po prvýkrát spomína v roku 1148; samotné osídlenie však je určite už slovanského pôvodu, ako o tom svedčí meno („pec, peč“) – pre vápenné pece. Ešte v stredoveku sa týmto názvom označoval aj Budín, z čoho pochádza jeho nemecký názov Ofen (pec).
Rozvoj mesta v roku 1242 narušil mongolský vpád do Uhorska, ktorý spustošil celú stredovýchodnú Európu. Uhorský kráľ Belo IV. následne prikázal stavať po celej krajine pevné kamenné hrady. Jedna z takýchto silných pevností vyrástla na vysokom kopci južne od (Starého) Budína, dnešnom Hradnom vrchu (Várhegy). Od roku 1261 tu až do 16. storočia sídlili uhorskí králi. Okolo nového hradu sa čoskoro rozrástlo mesto, ktoré prevzalo názov Budín od staršieho sídla v severnom susedstve.
Obdobie rozkvetu
Budín aj Pešť rozkvitali najmä za vlády Žigmunda Luxemburského (zriadenie univerzity 1395) a Mateja Korvína (prvá kníhtlačiareň 1473). Prevažne na budínskom hrade sídlili aj v rokoch 1490 až 1526 českí králi Vladislav II. a Ľudovít. Za vlády Jagelovcov malo budapeštianske trojmestie okolo 25 – 30 000 obyvateľov a patrilo spolu s Prahou, Viedňou a Krakovom k najväčším sídlam strednej Európy. Mesto bolo dôležitým strediskom obchodu s dobytkom a vínom.
Turecká nadvláda
Po víťazstve v bitke pri Moháči v roku 1526 Turci čoskoro ovládli veľkú časť Uhorska. Budín sa od roku 1541 na jeden a pol storočia z metropoly uhorského štátu stal provinčným mestom – sídlom budínskeho pašalíka. Hlavným mestom Uhorska sa stala Bratislava. Mnohé kostoly boli zmenené na mešity alebo zbúraných, veľký počet nemeckých a maďarských mešťanov odišiel. Namiesto nich sa v Budíne a okolí hojne usadzovali Srbi, Arménci a Gréci. Najviac Srbov žilo v štvrti Taban, južne od hradu. Dodnes srbskú minulosť v Budapešti, Szentendre a inde v okolí pripomína mnoho pravoslávnych kostolov alebo miestne názvy začínajúce na Rác (Rác je staré maďarské označenie Srbov). Aj po Turkoch stále možno nájsť stopy – moslimským pútnickým miestom je dodnes mauzóleum derviša a básnika Güla Babu (Gül Baba Türbe) zo 40. rokov 16. storočia v štvrti Rózsadomb severne od hradu. Mnohé dodnes fungujúce kúpele pochádzajú ešte z časov tureckého panstva.
Pod habsburskou vládou
Až v roku 1686 Budín po ťažkom šesťtýždňovom obliehaní dobylo habsburské vojsko. Mesto sa z vojen čoskoro spamätalo a opäť začalo rásť.
Ku koncu 18. storočia mali tri mestá dohromady vyše 40 000 obyvateľov, ale stále nezískali väčší medzinárodný význam. Až v roku 1703 sa Budín aj Pešť stali slobodnými kráľovskými mestami. Roku 1777 sem bola premiestnená Trnavská univerzita a roku 1783/4 z Bratislavy centrálne uhorské úrady Uhorská miestodržiteľská rada a Uhorská komora. V prvej polovici 19. storočia sa mesto stalo sídlom silnejúceho maďarského národného obrodenia (vznik Maďarskej akadémie vied, Maďarského národného múzea), ale súčasne sa tu aktivizovalo aj národné hnutie Slovákov (založený Spolok milovníkov reči a literatúry slovenskej) a Srbov (založená Matica srbská). V roku 1848 sa Pešť a Budín stali hlavným mestom Uhorska namiesto Bratislavy. V 60-tych rokoch sa Budapešť stala aj centrom vydávania periodickej tlače v Uhorsku. Vychádzali tu aj významné slovenské noviny ako Pešťbudínske vedomosti (1861 – 1870), Bobulove Slovenské noviny (1868 – 1875), vládne Slovenské noviny (1886 – 1918), Hodžov Slovenský týždenník (1900 – 1915) a rôzne slovenské časopisy.
Na modernizácii Pešti a Budína mal veľkú zásluhu gróf Štefan Sečéni, napríklad inicioval postavenie prvého (reťazového) mosta cez Dunaj, ktorý dnes nesie jeho meno. Za maďarskej revolúcie v rokoch 1848/1849 boli tri mestá nakrátko zjednotené, ale po potlačení povstania bolo toto nariadenie odvolané, ba čo viac, na Gellértovom vrchu vyrástla mohutná citadela, ktorej delá mali zastrašiť vzdorujúcich Maďarov. O to väčšie bolo nadšenie, s akým bola čoskoro po rakúsko-uhorskom vyrovnaní roku 1867 zbúraná. Teraz, keď bola uznaná existencia maďarského štátu, už nič nebránilo zjednoteniu miest. Pešť, Budín a Starý Budín boli zlúčené 1. januára 1873.
Expandujúca metropola
Najmä Pešť sa rýchlo premenila na európske veľkomesto súperiace s Viedňou. Vyrástli široké bulváre a predmestia so zelenými parkmi. Veľkorysá výstavba vyvrcholila v roku 1896 oslavami tisíceho výročia maďarského „zaujatia vlasti“. Počet obyvateľov Pešti počas 19. storočia vzrástol dvadsaťnásobne. Okrem Maďarov tvorili značnú časť obyvateľstva Nemci a Židia, veľký bol aj príliv Slovákov a príslušníkov iných národností z celej krajiny. Na konci 19. storočia tvorili Slováci podľa oficiálnych údajov až vyše 100 000 obyvateľov, čím bola Budapešť paradoxne najväčším „slovenským“ mestom v Rakúsko-Uhorsku, vrátane Slovenska.
Medzivojnové obdobie
Porážka v prvej svetovej vojne a rozpad Rakúsko-Uhorska znamenali ťažký otras (v roku 1919 sa dokonca moci v krajine nakrátko chopili komunisti – Maďarská republika rád). Rozpadom Uhorska vznikli nástupnícke štáty: Slovensko (spolu s Podkarpatskou Rusou spoluvytvárajúca časť nového Česko-Slovenska), Chorvátsko (v rámci Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov), územné časti Sedmohradsko a Vojvodina sa stali súčasťou Rumunska, resp. Kráľovstva Napriek tomu však rozvoj Budapešti pokračoval. Pribúdali rozsiahle predmestia bežných obytných domov; objavila sa aj hodnotná urbanistické riešenie, ako Wekerleho sídlisko (Wekerle Telep) z 20. rokov. V roku 1930 prekročil počet obyvateľov hranicu jedného milióna.
Druhá svetová vojna
Druhá svetová vojna v meste zanechala obrovské škody. Aj napriek úsiliu, ktoré na ich záchranu vyvinul švédsky diplomat Raoul Wallenberg, bola väčšina tunajších Židov odvlečená do vyhladzovacích táborov. V roku 1944 ustupujúca nemecká armáda vyhodila do povetria všetky mosty cez Dunaj a nasledujúcich 6 mesiacov sa zúrivo bránila na pravom brehu. Najmä Hradná štvrť bola delostreleckou paľbou takmer zrovnaná so zemou. Počas niekoľkých rokov po oslobodení boli najhoršie rany zahojené.
Za komunistickej vlády
V roku 1950 bolo zavedené dodnes platné správne členenie mesta. Na jeseň 1956 sa práve Budapešť stala centrom revolúcie, ktorá sa pokúsila o odstránenie komunistickej moci. Ľudové povstanie bolo krvavo potlačené sovietskymi tankmi. Konsolidovaný režim Jánosa Kádára od 60. rokov podnikol určité liberálne ústupky, kvôli ktorým si vyslúžil prezývku „gulášový socializmus“. V polovici 80. rokov dosiahla Budapešť najväčší počet obyvateľov (2,1 milióna); od tej doby sa toto číslo pomaly znižuje. V súčasnosti tu žije takmer 1,7 milióna obyvateľov. Komunistickú éru definitívne ukončili slobodné voľby 1990.
Historické pamiatky
Országház (Parlament)
Budova maďarského parlamentu bola postavená v rokoch 1885 až 1902 podľa plánov architekta Imricha Steindla. Svojou veľkosťou vyjadrovali silu Uhorského kráľovstva a veľmi pripomínali budovy britského parlamentu. Návštevníka zaujmú najmä neogotické vežičky, ktoré svojou štíhlosťou a krásou pripomínajú gotické prvky britského parlamentu. O monumentálnosti stavby svedčí aj fakt, že v budovách parlamentu je 691 miestností a skoro 20 kilometrov schodísk. Na stavbe budov maďarského parlamentu sa podieľali aj slovenskí murári a majstri, hlavne z Liptova.
Bazilika svätého Štefana
Szent István Bazilika – je najväčším rímskokatolíckym chrámom v Budapešti. Nachádza sa v peštianskej časti Lipótváros a jej obrovskú monumentálnu kupolu vidieť z veľkej diaľky. Je vysoká 96 metrov, čo má aj svoj historický význam. Pripomína milénium príchodu maďarských kmeňov do Podunajska v roku 896. Chrám bol postavený v rokoch 1851 až 1905. Do chrámu sa zmestí až 8500 návštevníkov.
Námestie hrdinov
Je to obrovské námestie, ktoré je známe najmä Pamätníkom milénia. Tento pomník pripomína milénium príchodu Maďarov do Karpatskej kotliny. Jadrom pamätníka je 36 metrov vysoký stĺp, na vrchole ktorého stojí postava archanjela Gabriela, ktorý sa podľa legendy v sne zjavil uhorskému kráľovi Štefanovi a ponúkol mu kráľovskú korunu.Vedľa piedestálu sedí na koni vojvodca Arpád a sedem kmeňových náčelníkov, ktorí priviedli staré maďarské kmene do novej vlasti. V polkruhovej kolonáde sa nachádzajú významné postavy maďarskej histórie na čele s uhorským kráľom Štefanom. Námestie sa stalo miestom, kde sa stretávajú maďarskí nacionalisti.
Múzeum výtvarného umenia
Je to neoklasicistická budova, ktorá sa nachádza na Námestí hrdinov oproti Palácu umenia. V múzeu sa nachádzajú historicky cenné zbierky od egyptského umenia až po umenie dvadsiateho storočia. Návštevník môže vidieť aj diela talianskych, španielskych, nemeckých či holandských majstrov. Za pozornosť stoja najmä majstrovské diela španielskeho barokového maliara El Greca, ale aj skvosty francúzskych impresionistov (Cézan, Monet, Renoir,...)
Vajdahunyad
Táto stavba sa nachádza v známom mestskom parku (Városliget), ktorý sa rozkladá na ploche 101 hektárov. Začal sa budovať v 19. storočí a sprístupnený verejnosti bol v roku 1896 pri oslavách milénia. Hrad Vajdahunyad (napodobnenina historickej stavby zo sedmohradského mesta Hunedoara) bol pôvodne postavený ako kulisa pri miléniových oslavách a až neskôr bol prestavaný do trvalej podoby. V budove sídli Maďarské poľnohospodárske múzeum.
Maďarské národné múzeum (Magyar Nemzeti Múzeum)
Neoklasicistická stavba s korintskými stĺpmi, ktorá sa nachádza na tzv. Malom bulvári. V budove sa nachádzajú kráľovské korunovačné klenoty a iné exponáty, ktoré sa týkajú histórie Karpatskej kotliny. Mnohé pamiatky pochádzajú z územia dnešného Slovenska.
Citadela
Postavili ju Habsburgovci po porážke uhorskej revolúcie 1848/1849. Je to strategický bod nad celou Budapešťou. Počas druhej svetovej vojny sa tu odohrávali tvrdé boje medzi nemeckou a sovietskou armádou. Víťazstvo sovietskej armády nad Nemcami pripomína Pamätník oslobodenia, ktorý vidieť zo všetkých strán mesta. Obyvatelia ho však vnímajú ako symbol sovietskej okupácie.
Chrám kráľa Mateja
Nachádza sa na budínskej strane Dunaja na Hradnom vrchu. Chrám sa elegantne vypína nad historickou časťou mesta a je dôležitým orientačným bodom v Budíne. Pôvodný chrám bol postavený v 13. storočí, počas tureckej okupácie bol prestavaný na mešitu a počas oslobodzovacích bojov na konci 18. storočia bol vážne poškodený. Po oslobodení mesta od Turkov sa stal opäť rímskokatolíckym chrámom a bol prestavaný v barokovom štýle. V roku 1867 tu bol korunovaný František Jozef I. za uhorského kráľa. V rokoch 1873 až 1896 sa uskutočnila jeho rozsiahla rekonštrukcia do novogotickej podoby. V interiéri chrámu sa nachádza krásna Loretánska kaplnka so sochou Panny Márie z červeného mramora. Na východnej strane je vchod do krypty a múzea, kde môžeme uvidieť skvosty stredovekého sakrálneho umenia z územia Uhorska (relikvie, monštrancie, obrazy, rúcha,...). Pred chrámom si môžeme všimnúť morový stĺp, ktorý je spomienkou na morovú epidémiu z 18. storočia.
Rybárska bašta (Halászbástya)
Jedna z najznámejších pamätihodností Budína. Je postavená na hradných hradbách. Pomenovaná je podľa rybárov (maď. halász znamená ‘rybár’), ktorí v 18. storočí bašty bránili. V podstate však ide o neohistorickú stavbu z obdobia miléniových osláv (neogotika, 1905). Napriek tomu patrí k najrušnejším miestam v Budíne s nádherným výhľadom na Dunaj a peštiansku časť mesta (hl. budovy Parlamentu). Neďaleko sa nachádza aj jazdecká socha zakladateľa Uhorského kráľovstva – sv. Štefana. Bašta a jej okolie dýchajú umeleckým duchom (pouliční hudobníci, maliari,...). Pri pohľade na západ môžeme zbadať zrkadlovú fasádu známeho budapeštianskeho hotela Hilton, ktorý vznikol prebudovaním staršieho sakrálneho objektu. Stavba pôsobí v oblasti rušivo a svojím moderným výzorom výrazne poškodzuje celkový dojem z oblasti.
Aquincum
Pamiatka na časy Rímskeho impéria, miesto obrovského množstva archeologických nálezov rímskeho akvaduktu, amfiteátra aj obytných domov. Ruiny rímskych stavieb zostali dlho nepovšimnuté. Až v tridsiatych rokoch 19. storočia sa začalo s ich reštaurovaním.
Vidám park
Jedna z najpopulárnejších atrakcií Budapešti. Ide o staromódny park, ktorý má charakter púťovej zábavy. Nájsť tu možno klasické kolotoče, čertovo koleso, elektrické autíčka, strelnice a iné klasické púťové zábavy a atrakcie. Neďaleko parku sa nachádza známa zoologická záhrada s pôvabným secesným vchodom a ešte známejšie kúpele Szechényi.
Zdroj: Wikipedia
Savudrija 
Savudrija (taliansky Salvore) je dedina v Chorvátsku v Istrijskej župe, patriaca pod opčinu mesta Umag, ležiace blízko slovinských hraníc. Od Umagu sa nachádza asi 7 km severne. V roku 2001 tu žilo 241 obyvateľov a nachádzalo sa tu 101 domov. V roku 2011 tu žilo 253 obyvateľov. Jedná sa o najsevernejšie prímorské sídlo Chorvátska.
V dedine sa nachádza zrúcanina hradu Velika Stancija . Nachádzajú sa tu aj rozľahlé kamenisté pláže.
Dedina leží na ceste D75. Skladá sa z hlavnej časti Savudrija a piatich malých, nesamostatných osád: Borozija, Frančeskija, Ravna Dolina, Velika Stancija a Volparija. Blízko sa nachádzajú dediny Crveni Vrh , Bašanija , Zambratija , Katoro , Monterol a opustená dedina Kanegra.
Dedina sa nachádza pri Terstskom zálive.
Zdroj: Wikipedia
Umag 
Umag (tal. Umago, lat. Humagum) je prístavné mesto v Chorvátsku ležiace na polostrove Istria v Istrijskej župe. Mesto sa nachádza v západnej časti polostrova Istria, necelých 10 kilometrov od slovinskej štátnej hranice. Jeho súčasťou je osada Savudrija (Salvore), ktorá je najzápadnejším bodom Chorvátska.
Umag patrí k pomerne starým európskym sídlam. Najstaršia písomná zmienka o starovekej rímskej osade pochádza zo 7. storočia z Ravenny. O pôvode vypovedajú aj rímske archeologické nálezy, ako je villa rustica . Vojenská osada vtedy niesla latinský názov Humacum ( Umacus ) a šesť kilometrov severne s ňou susedila dedina Sipar (terajšie Savudrija). Až do začiatku 10. storočia sužovali miestnych obyvateľov nájazdy narentínskych pirátov (sídliacich v povodí rieky Neretvy). Potom sa Umag postupne začlenil do Odoakarovej ríše Ostrogótov a potom za vlády kráľa Theodoricha. Kresťanská obec sa Stabilizovala v Byzantskej ríši. Obdobie prosperity sa striedalo s epidémiami moru a cholery. V 10. storočí obyvatelia Umagu vystavali mestské hradby, z ktorých sa doteraz zachovali múry a jedna brána. Od roku 1180 mesto patrilo pod patriarchát v Aquileji a jeho prostredníctvom ku Gradu. Od roku 1269 bolo mesto začlenené do Benátskej republiky.
V roku 1797 bol Umag s ostatným územím Istrie pripojený k Rakúskemu cisárstvu na základe zmluvy z Campo Formio. V roku 1805 celé územie obsadila Napoleonova armáda a pridelila ich Talianskemu kráľovstvu. V roku 1809 sa v Umagu vylodili protifrancúzski povstalci z Koperu az Rovinja pod vedením royalistického emigranta Jeana-Gabrielea Le Terriera, ale boli porazení Napoleonovým vojskom prichádzajúcim z Terstu a Le Terrier bol popravený. Schönbrunnskou zmluvou bol potom Umag spolu so zvyškom Istrie pričlenený k Ilýrskym provinciám a po porážke Napoleona v roku 1813 sa opäť vrátil do Rakúskeho cisárstva, zostal tu až do jeho rozpadu v roku 1918.
Už pri rakúskom sčítaní ľudu v roku 1910 sa obyvateľstvo Umagu hlásilo prevažne k talianskym rodeným hovorcom. Na konci prvej svetovej vojny bolo preto mesto spolu so zvyškom Istrie pripojené k Talianskemu kráľovstvu. Počas volieb v roku 1921 boli obyvatelia Umagu vystavení násiliu a zastrašovaniu squadristov z Poreča.
Od roku 1923 bol Umag súčasťou novozriadenej provincie Istria (Pula). V tomto období bol napojený na elektrické vedenie a na istrijský akvadukt, čo sa dodnes pripomína ako historický okamih. V druhej svetovej vojne vypuklo po 8. septembri 1943 v Umage ľudové povstanie, ale Umag naďalej zostal pod kontrolou nacistov, od ktorých bol oslobodený 6. mája 1945, k dátumu oslavovanému dodnes. Roku 1953 bol Umag pripojený k Juhoslávii.
Mesto má dochované historické centrum, ktoré leží na polostrove medzi dvoma plytkými zálivmi. Severný záliv funguje ako prístav s jachtárskou marinou. Nová časť mesta sa rozkladá na priľahlej pevnine. Mesto je známe ATP medzinárodným tenisovým turnajom mužov Croatia Open Umag, ktorý sa od roku 1990 hrá vždy v júli.
Kostol Zvestovania Panny Márie a svätého Peregrina bol postavený na stredovekých základoch chrámu pobúraného v roku 1651, ako jednoloďová halová stavba s kaplnkami v postranných nikách, podľa projektu architekta Filippa Dongettiho v rokoch 1730 - 1757 , severne od gotickej zvonice. Kostol má sedem mramorových oltárov svätých Petra, Martina, Antonína a Ukrižovania s krucifixom od Palma il Giovane . fresky sú pripísané dielni Giuseppe Bernardina Bisona. Mramorové sochy sv. Peregrina a sv. Nicefora na hlavnom oltári, vytesal ich Antonio Bosi. Varhany z roku 1776 postavil Benátčan Francesco Dacci.
San Giovanni della Corneta v Cresine (na pobreží južne od Umagu), archeologická lokalita zo 4.-1. storočia pred nl: skladá sa z rímskej vily za kostolom sv. Jána. Mala vyhrievanú podlahu, rímske kúpele s cennými mozaikami a lis na olej. Pri archeologickom výskume v roku 2008 bolo na 200 metroch štvorcových nájdených deväť miestností rímskych stavieb, keramické a strieborné predmety a osobné predmety: kostené ihly na dámske účesy a rôzne sklenené a keramické nádoby na vonné oleje, parfémy, a tiež vyhrí.
Historické múzeum v biskupskej veži.
Zdroj: Wikipedia
Vílanec
Obec Vílanec leží v juhozápadnej časti Českomoravskej vrchoviny vo výške 535 mnm na hlavnom ťahu Jihlava – Znojmo – Viedeň. Obec bola založená už okolo roku 1240. Prvá písomná správa pochádza z roku 1327.
Významnou pamiatkou obce Vílanec je kostol sv. Jakuba Väčšieho zo začiatku 13. storočia (1240-1260), ktorý je jednoznačnou dominantou obce na príchode z oboch smerov.
Zdroj: Wikipedia
Jihlava
Jihlava (nem. Iglau) je štatutárne mesto na rozhraní Moravy a Čiech, centrum kraja Vysočina. Leží na rieke Jihlava na rozlohe 8,876 hektárov v nadmorskej výške 460-700 metrov nad morom a žije tu 50 714 obyvateľov.
Prvá písomná zmienka o osade Gyglaua pochádza z listiny olomouckého biskupa Roberta z roku 1233. Jihlava bola v majetku kráľa Václava I. a niekedy v rokoch 1240–1243 bolo založené horné mesto. Nerastné bohatstvo podzemia sem lákalo nových obyvateľov i remeselníkov a už v roku 1249 sa z miestneho striebra razili prvé mince. Intenzívna ťažba si vyžadovala výstavbu obranného opevnenia, ktoré sa rozširovalo na základe listiny Přemysla Otakara II. z roku 1270, kedy bola Jihlava už mestom. Počas husitských vojen sa mesto ubránilo a v roku 1420 sa pridalo na stranu katolíkov. Opakované útoky pod vedením Jána Žižku aj Jána Roháča vážne poškodili opevnenie, okolie bolo spustošené a bola na čas zastavená aj ťažba, no mesto sa ubránilo. Práve v Jihlave boli v roku 1436 vyhlásené Bazilejské kompaktáta, ktoré mali priniesť do krajiny vytúžený pokoj, ktorým mal napomôcť aj mier s Táborom z roku 1441.
Pokoj v meste netrval dlho, keďže katolícka Jihlava odmietla uznať korunováciu Jiřího z Poděbrad a ten ju po 4 mesačnom obliehaní v roku 1458 dobyl. Desaťročia trvajúci úpadok sa zastavil až začiatkom 16. storočia a nová renesančná výstavba po rozsiahlych požiaroch. Mesto sa okrem opäť oživujúceho baníctva preslávilo aj v novom odvetví - súkeníctve. Počas tridsaťročnej vojny bolo v marci 1645 mesto dobyté švédskym vojskom a po jeho odchode o dva roky neskôr žilo v Jihlave iba 1000 obyvateľov. Obchod so súknom však postupne v 18. storočí pomohlo mestu k prosperite, postupne sa začal rozvíjať aj priemysel a od roku 1850 bola Jihlava štatutárnym mestom. Rozvoju brániace hradby boli zbúrané a k mestu boli postupne pripájané okolité obce.
Zdroj: Wikipedia
Mohyla Ivanka pri Dunaji
Pamätník generála Milana Rastislava Štefánika je pamätné miesto v katastrálnom území obce Most pri Bratislave, symbolický pamätník na mieste, kde tragicky zahynul Milan Rastislav Štefánik s talianskou posádkou v dôsledku zrútenia lietadla, v ktorom všetci spoločne leteli z talianskeho Terstu na Slovensko.
V roku 1921/22 dal generál J. Šnejdárek na pustom mieste pádu lietadla postaviť malý pomníček - pamätný kameň s vytesanými menami zahynutých.
Od roku 1922 viedla ku miestu havárie, kde bol osadený pamätný kameň, prvá červeno značená turistická trasa vybudovaná Bratislavským odborom Klubu česko-slovenských turistov zo železničnej stanice Ivanka pri Dunaji. / Trasa neskôr pokračovala od mosta nad Bratislavskou železničnou stanicou ako "Cesta Generála M.R.Štefánika" hrebeňom Malých Karpát až na Bradlo./
V roku 1923 na tomto mieste postavili unikátny pamätník v tvare pyramídy podľa projektu slávneho architekta Dušana Jurkoviča. Pamätník je obohnaný zemným valom. Po obvode celého areálu sú vysadené lipy. Pamätník bol rekonštruovaný v rokoch 1988 a 1992.
Pri pamätníku je kamenná tabuľa /pamätný kameň/ s týmto nápisom: Na tomto mieste zahynul dňa 4. mája 1919 Čsl. minister a generál Dr. Milan R. Štefánik a jeho sprievod kráľovský italský npor. I. Mancinelli-Scotti, serž. H. Merlino a strelec G. Agginuti. Na večnú pamäť.
Pamätník sa nachádza na Dunajskom ostrove v katastrálnom území obce Most pri Bratislave. Miesto je vzdialené 100 m od hranice Bratislavy a bývalej obce Farná, ktorá bola v roku 1932 pričlenená k obci Ivanka pri Dunaji. Prístup autom je po asfaltovej ceste z obce Ivanka pri Dunaji na parkovisko pred areálom.
Od pamätníka vedie Štefánikova magistrála, smerujúca na Bradlo, po zelenej turistickej trase až na rázcestie Biely kríž. Na okraji obce Ivanka pri Dunaji je odbočka k Pamätnej izbe gen. M. R. Štefánika. Na Bielom kríži nad Račou sa magistrála pripája na červeno značenú hrebeňovú Cestu hrdinov SNP, po ktorej smeruje k Mohyle na Bradle.
Zdroj: Wikipedia
Dobrá Voda 
Dobrá Voda je v súčasnosti obec na Slovensku v okrese Trnava.
V obci sa nachádza rímskokatolícky kostol Narodenia Panny Márie z roku 1820 a kaplnka Najsvätejšej Trojice z roku 1730. Dobrá voda bola centrom Dobrovodského panstva, neskôr bola spravovaná z Chtelnice (rod Erdödy) a následne zo Smolenického zámku (rod Pálffy). Administratívne patrila pod Trnavské biskupstvo, Ostrihomské arcibiskupstvo a Nitriansku župu v Rakúsko-Uhorsku.
Nad obcou sa nachádza zrúcanina hradu Dobrá voda.
Lokalita Dobrá Voda bola najaktívnejšou slovenskou seizmickou oblasťou v 20. storočí. V roku 1906 tu zaznamenali aj najsilnejšie zemetrasenie na území Slovenska v minulom storočí. Zároveň je to najbližšie seizmické územie k jadrovej elektrárni Jaslovské Bohunice z 1958.
V katastri obce bol odvŕtaný štruktúrny vrt DV-1 Dobrá Voda, hlboký 1140,8 m.
Skamenelé schránky lastúrnikov makroskopických veľkostí sa našli na kamennom zábradlí terasy Smolenického zámku, ktoré je zhotovené z karbonátového dobrovodského zlepenca. Pochádzali z lomu za kostolom v obci Dobrá voda, ktorý má názov Kostolná Hôrka. V obci pramení potok Hlávka.
Dobrá Voda (Dobrovodský hrad) je gotický hrad - zrúcanina ležiaca v strednej časti pohoria Malé Karpaty nad obcou Dobrá Voda v okrese Trnava v Trnavskom kraji. Leží vo výške 320 m n. m. a zaberá plochu 8 467 m². Je súčasťou územia prírodnej rezervácie Slopy.
Názov hradu je odvodený od početných vodných prameňov v jeho okolí. V písomných zmienkach sa vyskytuje pod názvami Bona Aqua, Dobrawoda alebo v rôznych jazykoch ako Dobrý Kameň: Jókő (maďarsky), Jokw (latinsky), Burg Guttenstein, Burg Gutstein (nemecky).
Hrad postavili na mieste staršieho hradiska v prvej štvrtine 13. storočia v hornatom teréne na skalnom výbežku na jednej z ciest prechádzajúcich hrebeňom Malých Karpát. Písomne sa spomína v roku 1263.
Jeho poloha v blízkosti Českej cesty ho predurčovala do úlohy strážneho hradu. V najstarších časoch tvoril hrad pretiahnutú stavbu s palácom, ktorý mal na oboch užších stranách štvorboké veže; k palácu sa na juhovýchodnej strane pripájala ďalšia časť hradu zakončená kaplnkou.
Hrad, pôvodne v kráľovskom majetku, sa koncom 14. storočia stal majetkom Stibora zo Stiboríc, neskôr, od roku 1436 bol už vo vlastníctve rodu Országhovcov.
Koncom 16. storočia majitelia hrad zabezpečili predbráním a prestavali aj dolné nádvorie, ktoré doplnili niekoľkými baštami v hradobnom múre. Hrad sa stal tak menej ohrozeným, pretože vstup na horný hrad sa serpentínovite skrúcal a nižšia časť bola zabezpečená obranou z vyššie položeného miesta.
Za povstania Františka II. Rákócziho (r. 1703) bol veľmi poškodený, po následnej oprave v roku 1762 vyhorel a zostalo na ňom len väzenie pre poddaných. Začiatkom 19. storočia sa, podobne ako iné hrady, začal meniť na zrúcaniny.
Hrad je dnes v stave rozvalín. Zo stavieb sa zachovala časť muriva s opevnením a zvyšky niekoľkých stavieb. Do procesu jeho deštrukcie zasahuje i množstvo náletovej zelene, ktorá celým objektom prerastá. Napriek tomu jeho ruiny sú malebným doplnkom tejto časti malokarpatskej krajiny.
Zdroj: Wikipedia
