Rok 2025
Články, fotoalbumy
Obsah stránky
Buje 
Buje (taliansky: Buie d'Istria) je mesto a obec v Chorvátsku, v Istrijskej župe. Nachádza sa v severozápadnej časti Istrie, 13 km juhovýchodne od Umagu, na kopci v kopcoch medzi Mirnou a Dragonjom, pozdĺž hlavnej cesty č. 21 spájajúcej Pulu s Koperom a Terstom. Je to dopravné, obchodné, servisné a spracovateľské centrum, ako aj vzdelávacie a kultúrne centrum. Je centrom úrodného regiónu Bujština, bohatého na vinice, ovocné a olivové háje a ornú pôdu. Jeho hradby ponúkajú nádherný výhľad na okolité kopce, zelené svahy okolo mesta a krajinu ďalej na juhozápad a sever.
Región Buje bol osídlený už od praveku. Prvé hrady a opevnené sídla boli na okolitých kopcoch postavené v 2. tisícročí pred Kristom . V obci sa nachádzajú pozostatky približne dvadsiatich takýchto opevnených lokalít. Medzi nálezmi vyniká cintorín z doby železnej v Kašteli, kde bolo vykopaných 24 hrobov s kremačnými urnami. V rímskych časoch patrila táto oblasť kolónii Tergeste (Terst). Za vlády cisára Augusta sa stala súčasťou desiatej provincie ríše, Venetia et Histria. Niekoľko starých hradov bolo zničených, iné boli premenené na vojenské tábory, ktoré sa neskôr stali obývanými sídlami a mestami (Buje, Kaštel, Momjan). Vďaka dlhej rímskej vláde sa v obci zachovali niektoré pamiatky z tejto doby, z ktorých najkrajšie sú vyrezávané kamene zabudované do bočnej steny farského kostola. Po páde Rímskej ríše v roku 476 došlo na polostrove k výraznému presunu obyvateľstva v dôsledku migrácie. V roku 489 sa Istria stala súčasťou Východogótskeho kráľovstva, ktoré vládlo do roku 539 , kedy oblasť obsadili Byzantínci. Istria sa stala pohraničnou provinciou ríše. V 6. storočí sa na kopcoch začal budovať systém opevnení na ochranu obyvateľstva. Do tohto obdobia sa datuje aj výstavba prvého hradu v Bujach. V roku 788 sa mesto a jeho okolie v dôsledku expanzie Karolíncov stalo súčasťou Franskej ríše. Nasledovalo obdobie prechodu k feudálnemu systému. V roku 952 sa Istria stala súčasťou Bavorského vojvodstva a potom Korutánska. V roku 981 ju rímskokatolícky cisár Oto II . daroval patriarchovi Aquileje . Prvá písomná zmienka o osade je v cisárskej listine. V roku 1040 Henrich III. založil nezávislé istrijské markgrófstvo. Prvým markgrófom bol Ulrich I. z nemeckej rodiny Weimarovcov. Jeho syn Ulrich II. daroval patriarchovi svoje istrijské majetky vrátane Buja („castrum Bugle“). Toto bolo obdobie organizácie osady do komunity. V roku 1212 patriarcha Aquileie Wolfger v dokumente, v ktorom stanovil hranicu medzi Piranom, Bujami a Kaštelom, vymenoval aj predstavených mesta Buje. Dokument z roku 1306 ukazuje, že Buje už malo notára a vlastnú pečať. Pečať zobrazuje hrad s vysokou vežou uprostred a dvoma nižšími vežami na oboch stranách, obklopený nápisom „S. COMUNIS DE BULLIS“. Po prevzatí moci Benátkami v roku 1412 boli jeho hradby a veže zbúrané, ale o niekoľko desaťročí neskôr boli znovu postavené. Jeho štatút, vydaný v roku 1427 , bol pravdepodobne napísaný na základe starého textu a zvykov a v 139 bodoch opisuje povinnosti mestských vodcov, úradníkov a občanov. V roku 1459Vzhľadom na strategický význam mesta sa benátsky senát rozhodol prestavať jeho obranné múry a veže a zároveň rozšíriť obytnú štvrť podľa potrieb. Na námestí pred farským kostolom bol postavený palác mestského vodcu, podestu. V roku 1480 bola zvonica prestavaná na svojom starom mieste, staré domy boli zrekonštruované a postavené nové. V 16. a 17. storočí Benátčania osídlili mesto talianskymi remeselníckymi rodinami z Karnie a Furlánska, ako aj rodinami z okolitých dedín a pobrežia, aby nahradili obyvateľstvo vyhynuté v dôsledku vojen a epidémií. S usadením remeselníkov a obchodníkov a opätovným rastom populácie sa Buje stalo obchodným centrom regiónu. V roku 1674 bola postavená posledná časť obranného múru, ktorá ohraničovala kostol Panny Márie Milosrdnej a mestskú lodžiu. V roku 1797 v dôsledku napoleonských vojen zanikla Benátska republika a osada sa spolu s Istriou dostala pod habsburskú vládu. V roku 1806 ju Napoleon prevzal pod francúzsku vládu a v roku 1809 bola začlenená do Ilýrskych provincií . Po Napoleonovej porážke pri Lipsku sa v roku 1813 spolu s celou Istriou opäť stala súčasťou Habsburskej ríše , kde zostala až do roku 1918. V roku 1854 sa Buje stala administratívnym a súdnym sídlom samostatného okresu. Administratívnou reorganizáciou v roku 1860 získala Istria štatút autonómnej provincie so sídlom v Poreči, nezávislým národným zhromaždením a zastúpením vo viedenskom parlamente. V roku 1860 bola založená Bujeská filharmonická spoločnosť s prvou dychovou hudbou a zborom. Zaviedlo sa plynové pouličné osvetlenie. Po vybudovaní úzkorozchodnej železničnej trate Terst-Poreč v roku 1902 , ktorá prechádzala aj cez Buje, došlo k rozmachu výroby vína a oleja. Budova železničnej stanice stojí dodnes a sídli v nej mestský hasičský zbor. Okrem čitateľského klubu a knižnice bol v roku 1905 založený spolok vinárov, jeden z prvých na Istrii, a potom poľnohospodárske družstvo Consorzio. Buje malo v roku 1857 2 256 obyvateľov a v roku 1910 2 933 .
Po prvej svetovej vojne bola Istria postúpená Rapallskou zmluvou Talianskemu kráľovstvu . V roku 1943 , po talianskej kapitulácii, bola okupovaná Nemeckom, čo trvalo do roku 1945. Po druhej svetovej vojne sa na základe Parížskej mierovej zmluvy stala súčasťou Juhoslávie , ale do roku 1954 dočasne patrila do Terstskej zóny B ako osobitná administratívna oblasť a až potom vstúpila do platnosti juhoslovanská civilná správa. Pripojenie regiónu k Juhoslávii viedlo k masovej emigrácii talianskeho obyvateľstva. Počas juhoslovanského obdobia sa v meste rozvinul drevospracujúci, kovospracujúci a elektronický priemysel. Rozvíjala sa malomestská doprava a Buje sa stalo vzdelávacím, administratívnym a súdnym centrom. Obnovila sa cestná sieť a rozšírila sa vodovodná sieť. Po rozpade Juhoslávie sa osada v roku 1991 stala súčasťou nezávislého Chorvátska. V roku 1993 bola reorganizovaná historická obec Buje. V roku 2011 malo mesto 2 624 obyvateľov a obec mala celkovo 5 127 obyvateľov. Mesto a jeho vidiek sa v poslednom čase čoraz viac rozvíjajú smerom k cestovnému ruchu (hotely a ubytovanie v súkromí, vínne pivnice, gastronomická ponuka, poľovnícka turistika, jazdecké športy, septembrové dožinky).
Stredoveké centrum mesta Buje sa nachádza na 222 metrov vysokom kopci, z ktorého bolo možné kontrolovať cesty vedúce na sever, do vnútrozemia a na západ smerom k pobrežiu. Tu stál prehistorický hrad a jadro neskoroantikého osídlenia. Na kopci Sveta Margareta, východne od bývalej ulice Via Flavia, bol vykopaný cintorín stredovekého osídlenia zo 7. – 8. storočia. Historickým centrom mesta a tradičným miestom stretávania jeho obyvateľov je hlavné námestie (Trg Slobode), kde sa nachádzala radnica a staré trhové námestie (Sucolo). Tu stojí kostol Panny Márie Milosrdnej so zvonicou zo 17. storočia a etnografickým múzeom. Hradby obklopujúce centrum mesta pretínali dve hlavné brány, ktoré dnes nestoja. Zostali len stopy Veľkej brány (Velika vrata) na začiatku Sucola, zatiaľ čo druhá, Brána sv. Leonarda (Vrata sv. Leonarda), bola súčasťou rovnomennej veže. Dodnes stojaca západná brána, chránená obzvlášť veľkou vežou svätého Martina, vedie ku kostolu svätého Martina zo 16. storočia. Cintorín s rovnakým názvom je dnes premenený na pamätný park. Z mnohých veží obranného systému je stále viditeľná jedna štvorcová veža.
Jednoloďový farský kostol sv. Servuly bol postavený na základoch trojloďového románsko-gotického kostola z 13. storočia na mieste starobylej Jupiterovej svätyne. Jeho výstavbu inicioval novigradský biskup, ktorý sa v meste často zdržiaval a chcel z neho urobiť duchovné centrum. Práce sa začali v roku 1754 podľa plánov Zuanneho Dongettiho z Milána a boli dokončené v roku 1769 pod vedením Antonia Naibera z Koperu. Do jeho múrov bolo zabudovaných množstvo starovekých a stredovekých vyrezávaných kameňov. Kostol je v barokovo-klasicistickom štýle s impozantným dizajnom, o čom svedčí valená klenba, eliptická kupola, svätyňa oddelená víťazným oblúkom spočívajúcim na obrovských stĺpoch a monumentálny interiér. Kostol má sedem oltárov, pričom hlavný oltár má sochy svätej Servuly a svätého Sebastiána , ktoré vytvoril benátsky sochár Giovanni Marchiori v roku 1737. Tieto dve sochy, ktoré pochádzajú z okruhu žiakov najvýznamnejšieho benátskeho majstra Antonia Canovu , okamžite pútajú pozornosť. Obraz zobrazujúci smrť biskupa Negriho na bočnej stene svätyne obsahuje aj pohľad na Buje z 18. storočia. Na stene za hlavným oltárom sú dve diela od vynikajúceho benátskeho maliara Giuseppe Cameratu, zázrak a mučeníctvo svätej Servuly. Vnútorné steny zdobí päť veľkých plátien zobrazujúcich evanjeliové scény z roku 1784 s monogramom FTPV (pravdepodobne Francesco Trani). Bohato zdobená kazateľnica a biskupský trón boli postavené v roku 1794. Zo stredu klenby visí obrovský luster, ktorý kedysi zdobil divadlo Tartini v Pirane. Organ postavil benátsky majster Gaetano Callida v roku 1791. Luxusne zdobený nástroj patrí medzi najvýznamnejšie diela svojho druhu na Istrii.
Päťdesiat metrov vysoká, samostatne stojaca zvonica, postavená v súčasnej podobe v roku 1480 a pristavaná v roku 1691, je jednou z najvyšších na Istrii s osemuholníkovým štítom. Jej fasádu zdobia erbov podestátov a reliéf benátskeho okrídleného leva. Dizajn tejto veže je možné vidieť na pečati osady z 13. storočia. Odtiaľto je vidieť celú okolitú krajinu, a preto sa Buje kedysi nazývalo Strážcom Istrie.
Na námestí farského kostola stojí Podesta Palace, postavený v benátskom gotickom štýle v roku 1485, bývalé sídlo mestského primátora. Oproti nemu sa nachádza mestská rada, potom škola a neskôr neoklasicistický biskupský palác, postavený v roku 1878 a zdobený benátskym levom z bývalej mestskej brány. Pred zvonicou sa nachádza stĺp hanby zo 17. storočia, ktorý dnes tvorí základ stožiara. Z tohto centrálneho námestia sa ako pavučina rozvetvujú dláždené ulice.
V časti, ktorá bola rozšírená v 15. storočí, mimo pôvodného mestského jadra, stojí kostol Panny Márie Milosrdnej, postavený v roku 1497, so zvonicou pred južnou fasádou. Jeho výstavba je spojená so zázračnou udalosťou. V roku 1497 sa Panna Mária zjavila vo sne bohatému mužovi z Buje, Paolovi Razizzeovi . Potom pocítil nutkanie cestovať do Benátok a kúpiť si sochu Panny Márie, ale keďže sa vrátil neskoro, našiel mestské brány už zatvorené. V tom čase sa rozhodol stráviť noc za hradbami pod holým nebom. Keď chcel ráno sochu priniesť do mesta, nemohol ju zdvihnúť. Volal o pomoc, ale ani socha sa nepohla z miesta. Z toho pochopil vôľu Panny Márie, aby jej na tomto mieste, za hradbami, postavili kostol. Prvú kaplnku postavil v roku 1498 majster Matyáš z Puly. Zázračná udalosť sa rýchlo rozšírila po celom okolí a kaplnka sa stala obľúbeným pútnickým miestom ľudí. Mestská rada sa rozhodla rozšíriť kaplnku, ktorá sa ukázala byť príliš malá, a postaviť nový kostol. Práce prebiehali v rokoch 1583 až 1587. Pôvodná renesančná brána na jej severnej fasáde sa zachovala s nápisom pripomínajúcim jej staviteľa, Majstra Matúša z Puly, a jeho darcu Paola Razizzeho. Kostol bol zrekonštruovaný a rozšírený v roku 1832 po návšteve a štedrom dare cisára Františka I. a svätyňa bola ďalej rozšírená. Jeho tretia rekonštrukcia, ktorá sa dotkla najmä fasády, sa uskutočnila v roku 1935. Vtedy boli odstránené pilastre a dve veľké okná fasády a znovu otvorená bola veľká rozeta nad vchodom . Vo vnútri boli vymenené a premaľované stropné kazety. Jej zvonica je vysoká 22 metrov. Okrem pôvodného oltárneho obrazu na hlavnom oltári sa v kostole nachádzajú aj diela Francesca Zanellu, Gianbattistu Pittoniho, Gaspara della Vecchiu a Francesca Traniho. Oltárny obraz je neskorogotické benátske dielo ovplyvnené flámskym Giovannim van Mechelenom a nachádza sa za pozlátenými mriežkovanými dverami medzi sochami svätého Jozefa a svätej Servuly, patrónky Buje. Na strane hlavného oltára sú dva obrazy od paduánskeho maliara Francesca Zanellu, namaľované v roku 1687. Najvýznamnejším oltárom je obraz benátskeho rokokového maliara Gianbattistu Pittoniho, namaľovaný v roku 1740, ktorý zobrazuje Pannu Máriu so svätým Maximom , svätým Pelagiom a svätým Alagiom Gonzagom . Obzvlášť cenné je dielo benátskeho maliara Gaspara della Vecchia, ktoré je dodnes známe a zobrazuje osem scén zo života Krista z roku 1711. Benátske seicento predstavujú tri olejomaľby zo 17. storočia na podlhovastých plátnach, ktoré zdobia chór a zobrazujú Narodenie Márie, Nanebovzatie Panny Márie a Dar mudrcov.
V meste sa nachádzajú dva ďalšie menšie kostoly, zasvätené sv. Jánovi a sv. Martinovi. Druhý menovaný bol postavený v roku 1593 a stojí na starom cintoríne za hradbami. Má renesančnú bránu. Rady domov na juhovýchodnom a juhozápadnom predmestí boli postavené v 19. a začiatkom 20. storočia. Niektoré klasicistické paláce pochádzajú z 19. storočia.
Od 18. storočia sa za obrannými hradbami rozvíjali štvrte San Giacomo, Lama, Sv. Margerita (Školski brijeg) a Stanica, v ktorých dnes sídlia obchodné, kultúrne, vzdelávacie a športové inštitúcie mesta.
Opevnená osada Kaštel sa nachádza 3 km severne od centra mesta, na kopci s výhľadom na údolie Dragonje, vedľa cesty do Koperu. V praveku sa tu nachádzalo opevnené sídlisko, ktorého cintorín sa využíval medzi 8. a 6. storočím pred Kristom. V historických prameňoch sa prvýkrát spomína v roku 1064 ako majetok piránskeho šľachtica Artuika. Od roku 1102 bola pod správou akvilejského patriarchu, ktorý prostredníctvom svojho miestneho guvernéra spravoval celú severnú časť Istrie. V roku 1420 sa dostala pod benátsku vládu, ktorá ju osídlila Chorvátmi z Dalmácie. Od roku 1518 do 18. storočia prechádzala rukami viacerých súkromných majiteľov a mnohokrát menila majiteľov. Pozostatky hradu dnes sotva naznačujú jeho niekdajší historický význam. Na južnej strane osady sa zachovali zvyšky hradného múru, postaveného z krásne opracovaných kameňov. Po ukončení ich obranných funkcií boli zbúrané alebo okolo nich boli postavené múry obytných budov, čo umožnilo ich čiastočné zachovanie. Na západnej strane je možné vidieť dokonca aj zvyšky hradnej brány. Pod hradom, na mieste staršej sakrálnej budovy, stojí farský kostol sv. Saby, postavený v roku 1869. Je to loďová stavba s dvoma bočnými kaplnkami a cintorínom okolo nej.
Počas výstavby budovy Talianskeho gymnázia a neskôr aj samotného telocvične boli na kopci Sv. Margaréty objavené čiastočne zničené ranostredoveké hroby. Podľa predchádzajúceho výskumu pochádzali hroby prevažne zo 7. a 8. storočia a patrili zmiešanému slovansko-rumunskému obyvateľstvu Istrie. Časť cintorína bola zničená neskoršími pohrebmi. Väčšina nekropoly je stále nevykopaná.
Severozápadne od osady, na rozsiahlom zalesnenom kopci, sa nachádza archeologická lokalita Kastion so zvyškami kostola sv. Kanciána. Počas archeologického výskumu bol odkrytý základový múr sakrálnej stavby so zvyškami polkruhovej apsidy. Bol to jednoloďový kostol s rozmermi 6 x 10 m a šírkou apsidy 3,5 m.
Komplex olejárne v centre Buje pozostáva z dvoch vzájomne prepojených budov. Továrenskej budovy so závodom na spracovanie olív a skladu so vstupnou plochou na prepravu tovaru. Typologické charakteristiky budovy odkazujú na architektúru konca 19. a začiatku 20. storočia. Stroje florentskej firmy Veracci, prevažne z roku 1914, sú neoddeliteľnou súčasťou továrne, ktorá sa zachovala v pôvodnom stave. Lisovňa oleja fungovala do roku 1986, kedy sa jej konkurencieschopnosť znížila, čo viedlo k zatvoreniu továrne.
V bezprostrednej blízkosti historického centra mesta Buje, na ulici Strada Longa, stojí jednoposchodový obytný dom v renesančnom štýle. Na prízemí sú dvoje dvere, jedny pravdepodobne pochádzajú z čias výstavby, druhé boli otvorené v novšom období. Prvé poschodie je rozdelené veľkým biforámovým oknom s figurálnou a viničovou výzdobou, ktoré sa v literatúre pripisuje majstrovi Matejovi z Puly. Bočné steny domu sa opierajú o steny susedných budov. Architektonické riešenie domu odráža štylistické prvky poslednej tretiny 15. storočia.
Zdroj: Wikipedia
Umag 
Umag (tal. Umago, lat. Humagum) je prístavné mesto v Chorvátsku ležiace na polostrove Istria v Istrijskej župe. Mesto sa nachádza v západnej časti polostrova Istria, necelých 10 kilometrov od slovinskej štátnej hranice. Jeho súčasťou je osada Savudrija (Salvore), ktorá je najzápadnejším bodom Chorvátska.
Umag patrí k pomerne starým európskym sídlam. Najstaršia písomná zmienka o starovekej rímskej osade pochádza zo 7. storočia z Ravenny. O pôvode vypovedajú aj rímske archeologické nálezy, ako je villa rustica . Vojenská osada vtedy niesla latinský názov Humacum ( Umacus ) a šesť kilometrov severne s ňou susedila dedina Sipar (terajšie Savudrija). Až do začiatku 10. storočia sužovali miestnych obyvateľov nájazdy narentínskych pirátov (sídliacich v povodí rieky Neretvy). Potom sa Umag postupne začlenil do Odoakarovej ríše Ostrogótov a potom za vlády kráľa Theodoricha. Kresťanská obec sa Stabilizovala v Byzantskej ríši. Obdobie prosperity sa striedalo s epidémiami moru a cholery. V 10. storočí obyvatelia Umagu vystavali mestské hradby, z ktorých sa doteraz zachovali múry a jedna brána. Od roku 1180 mesto patrilo pod patriarchát v Aquileji a jeho prostredníctvom ku Gradu. Od roku 1269 bolo mesto začlenené do Benátskej republiky.
V roku 1797 bol Umag s ostatným územím Istrie pripojený k Rakúskemu cisárstvu na základe zmluvy z Campo Formio. V roku 1805 celé územie obsadila Napoleonova armáda a pridelila ich Talianskemu kráľovstvu. V roku 1809 sa v Umagu vylodili protifrancúzski povstalci z Koperu az Rovinja pod vedením royalistického emigranta Jeana-Gabrielea Le Terriera, ale boli porazení Napoleonovým vojskom prichádzajúcim z Terstu a Le Terrier bol popravený. Schönbrunnskou zmluvou bol potom Umag spolu so zvyškom Istrie pričlenený k Ilýrskym provinciám a po porážke Napoleona v roku 1813 sa opäť vrátil do Rakúskeho cisárstva, zostal tu až do jeho rozpadu v roku 1918.
Už pri rakúskom sčítaní ľudu v roku 1910 sa obyvateľstvo Umagu hlásilo prevažne k talianskym rodeným hovorcom. Na konci prvej svetovej vojny bolo preto mesto spolu so zvyškom Istrie pripojené k Talianskemu kráľovstvu. Počas volieb v roku 1921 boli obyvatelia Umagu vystavení násiliu a zastrašovaniu squadristov z Poreča.
Od roku 1923 bol Umag súčasťou novozriadenej provincie Istria (Pula). V tomto období bol napojený na elektrické vedenie a na istrijský akvadukt, čo sa dodnes pripomína ako historický okamih. V druhej svetovej vojne vypuklo po 8. septembri 1943 v Umage ľudové povstanie, ale Umag naďalej zostal pod kontrolou nacistov, od ktorých bol oslobodený 6. mája 1945, k dátumu oslavovanému dodnes. Roku 1953 bol Umag pripojený k Juhoslávii.
Mesto má dochované historické centrum, ktoré leží na polostrove medzi dvoma plytkými zálivmi. Severný záliv funguje ako prístav s jachtárskou marinou. Nová časť mesta sa rozkladá na priľahlej pevnine. Mesto je známe ATP medzinárodným tenisovým turnajom mužov Croatia Open Umag, ktorý sa od roku 1990 hrá vždy v júli.
Kostol Zvestovania Panny Márie a svätého Peregrina bol postavený na stredovekých základoch chrámu pobúraného v roku 1651, ako jednoloďová halová stavba s kaplnkami v postranných nikách, podľa projektu architekta Filippa Dongettiho v rokoch 1730 - 1757 , severne od gotickej zvonice. Kostol má sedem mramorových oltárov svätých Petra, Martina, Antonína a Ukrižovania s krucifixom od Palma il Giovane . fresky sú pripísané dielni Giuseppe Bernardina Bisona. Mramorové sochy sv. Peregrina a sv. Nicefora na hlavnom oltári, vytesal ich Antonio Bosi. Varhany z roku 1776 postavil Benátčan Francesco Dacci.
San Giovanni della Corneta v Cresine (na pobreží južne od Umagu), archeologická lokalita zo 4.-1. storočia pred nl: skladá sa z rímskej vily za kostolom sv. Jána. Mala vyhrievanú podlahu, rímske kúpele s cennými mozaikami a lis na olej. Pri archeologickom výskume v roku 2008 bolo na 200 metroch štvorcových nájdených deväť miestností rímskych stavieb, keramické a strieborné predmety a osobné predmety: kostené ihly na dámske účesy a rôzne sklenené a keramické nádoby na vonné oleje, parfémy, a tiež vyhrí.
Historické múzeum v biskupskej veži.
Zdroj: Wikipedia
Savudrija 
Savudrija (taliansky Salvore) je dedina v Chorvátsku v Istrijskej župe, patriaca pod opčinu mesta Umag, ležiace blízko slovinských hraníc. Od Umagu sa nachádza asi 7 km severne. V roku 2001 tu žilo 241 obyvateľov a nachádzalo sa tu 101 domov. V roku 2011 tu žilo 253 obyvateľov. Jedná sa o najsevernejšie prímorské sídlo Chorvátska.
V dedine sa nachádza zrúcanina hradu Velika Stancija . Nachádzajú sa tu aj rozľahlé kamenisté pláže.
Dedina leží na ceste D75. Skladá sa z hlavnej časti Savudrija a piatich malých, nesamostatných osád: Borozija, Frančeskija, Ravna Dolina, Velika Stancija a Volparija. Blízko sa nachádzajú dediny Crveni Vrh , Bašanija , Zambratija , Katoro , Monterol a opustená dedina Kanegra.
Dedina sa nachádza pri Terstskom zálive.
Zdroj: Wikipedia
Levice 
Levice (nem. Lewenz; maď. Léva) sú mesto na Slovensku ležiace v Nitrianskom kraji. Levice sú sídlom najväčšieho okresu na Slovensku a zároveň 18. najväčším mestom na Slovensku. Mesto sa nachádza v dolnom Pohroní, v severovýchodnej časti Podunajskej pahorkatiny, južne od Štiavnických vrchov. Centrom prechádza cesta I/51 (Nitra – Hontianske Nemce), ktorú vo východnej časti mesta križuje II/564 (Tlmače – Štúrovo). Železničná trať Nové Zámky – Zvolen tu križuje trať do Štúrova.
Levice sú vzdialené 45 km východne od Nitry, 29 km južne od Novej Bane, 43 km juhozápadne od Banskej Štiavnice a 55 km severne od Štúrova. Najbližším mestom sú 10 km vzdialené Tlmače.
Prvá písomná zmienka o troch osadách na území dnešných Levíc pochádza z roku 1156 a je zachovaná v odpise z roku 1347. Ostrihomský arcibiskup Martirius vysvätil kostol Sv. Martina v obci Bratka, ktorý postavil komes Euzidinus a obdaroval ho nehnuteľným aj hnuteľným majetkom. Arcibiskup súčasne pričlenil k tomuto kostolu tri obce, okrem Bratky aj dediny Levice a Vitk. Je tu zmienka o osade hostí v Leviciach. Hostia – cudzinci boli spravidla remeselníci a obchodníci, ranostredoveké Levice mali tak už v polovici 12. storočia dobré predpoklady rastu na remeselné a trhové stredisko. Z roku 1300 je druhá listinná zmienka o Leviciach v súvislosti s cestou, ktorá k nim viedla. V roku 1313 v listine kaločskej kapituly sa spomína kastelán Levického hradu Imrich Bečej aj ako tekovský župan. Roku 1318 v listine Matúša Čáka sa spomína ako kastelán Levického hradu komes Július z Topoľčianok. Roku 1321 Július z Topoľčianok vydal Levický hrad po smrti Matúša Čáka kráľovi Karolovi Róbertovi. V roku 1330 po atentáte na Karola Róberta, ktorý spáchal Felicián Zach, bolo celé atentátnikovo príbuzenstvo tvrdo potrestané. Pred Levickým hradom Imrich Bečej sťal Šebe, najstaršiu dcéru Felicána Zacha. V roku 1332 zoznamy pápežských desiatkov uvádzajú príjem levického farára Šalamúna z kostola Sv. Martina. Je to prvá zmienka o levickej farnosti, ktorá sem bola preložená z Bratky, čo naznačuje, že Levice už boli fakticky, aj keď nie právne, mestečkom. V roku 1388 kráľ Žigmund daroval Levický hrad a hradné panstvo Ladislavovi zo Šaroviec, predkovi rodiny Levických. Prvý raz sa spomína právo vyberať mýto a týždenné trhy v Leviciach, čo je významným prvkom mestskosti.
Prvý raz sa spomína obec Staré Levice.
Roku 1395 kráľ Žigmund definitívne udelil Levické hradné panstvo aj s mestečkom Levice Ladislavovi zo Šaroviec. Roku 1396 syn Ladislava zo Šaroviec sa od tohto roku uvádza v listinách ako Peter z Levíc. V roku 1428 prvá zmienka, ktorá uvádza Levice už ako mestečko. Ako súčasť hradného panstva podliehali Levice kastelánovi Levického hradu. V roku 1434 husiti vypálili Levický hrad, pričom sa zničili tam uložené listiny. 28. decembra 1441 kráľ Vladislav I. udelil Ladislavovi Levickému právo raziť na Levickom hrade strieborné mince „na spôsob mesta Budína“. Z roku 1526 je prvá správa o prekvitajúcom vinohradníctve v Leviciach. Levičania boli významnými dodávateľmi vína pre Banskú Štiavnicu. V roku 1529 po zrade Žigmunda Levického kráľ Ferdinand I. skonfiškoval levické hradné panstvo a daroval ho svojej manželke Anne Jagelovskej. Roku 1537 kráľ vrátil levické hradné panstvo Gabrielovi Levickému, ktorý stál na strane Habsburgovcov, a vymenoval ho zároveň za tekovského župana. V roku 1542 po smrti Gabriela Levického sa majiteľom hradu stal Melchior Balaša, ktorý si zobral za manželku vdovu po Gabrielovi, Annu Turzovú.
Roku 1544 sa prvý turecký útok na Levice skončil vypálením mesta. Hrad, ktorý bránil Melchior Balaša, sa útoku ubránil. Roku 1549, potom ako v roku 1548 uhorský snem prijal prísne opatrenia proti Melicherovi Balašovi, pre jeho lúpežnú činnosť, začalo sa 22. apríla obliehanie Levického hradu cisárskym vojskom pod velením Mikuláša zo Salmu. Po niekoľkých týždňoch posádka hradu, vedená Tomášom Dócim, kapitulovala a časť jej príslušníkov bola pod hradom popravená. Mesto bolo počas bojov vypálené.
V roku 1553 po smrti Jána Levického (12. september 1553), údajne posledného príslušníka rodu Levických, pripadol hrad s celým panstvom späť kráľovi. Panovník sem dosadil vojenskú posádku, vymenoval hradného kapitána. Levice sa tak stali proti tureckou pevnosťou, chrániacou prístup k bohatým banským mestám. V roku 1554 na panovníkov príkaz bol spísaný urbár levického hradného panstva. Mestečko Levice malo podľa neho 55 sedliackych usadlostí a desať rodín želiarov, jeden mlyn a mýtnu stanicu, v Starých Leviciach bolo 16 poddanských usadlostí a 15 rodín želiarov.
Roku 1558 kráľ Ferdinand I. daroval Levický hrad spolu s panstvom Štefanovi Dobovi, ktorý sa roku 1561 stal kapitánom protitureckej pevnosti Levice a zároveň aj tekovským županom. Roku 1571 František Dobo, od roku 1567 kapitán Levického hradu a od roku 1574 župan Tekovskej stolice, dal na hradnom nádvorí vybudovať Dobovský kaštieľ a previesť renesančné stavebné úpravy. Dňa 1. septembra 1578 turecké vojsko prepadlo a vypálilo tzv. dolné mesto a mnohých obyvateľov zajalo. Ďalší turecký útok proti Leviciam odrazila levická posádka v roku 1587.
Roku 1602 po vymretí rodu Dobovcov sa stal majiteľom Levického hradu a hradného panstva protestant Sigfried Kolonič. Zomrel zadlžený v roku 1623, preto 15 rokov ležal nepochovaný na Levickom hrade.
Roku 1604 z tohoto roku pochádza prvá známa pečať mesta Levice.
Roku 1605 na jar bolo mesto vypálené kuruckým veliteľom Františkom Rhédeyim. Roku 1613 Turci od základu vypálili osadu Staré Levice, ktorá už nikdy nebola obnovená. Roku 1620 v Leviciach existovalo kalvínske gymnázium. V tomto roku v meste existoval už prvý písomne doložený čižmársky cech, ktorého artikuly boli vydané r. 1629. Roku 1635 v rámci dobudovania opevnenia Levíc boli vonkajšie hradby spojené s mestskými hradbami do spoločného obranného systému s hradom. Roku 1636 donačnou listinou Ferdinand III. daroval Levický hrad, hradné panstvo a mesto svojmu synovi Ferdinandovi. Roku 1640 majiteľom hradu i mesta sa stal rod Csáky. Dedičným hradným kapitánom bol v tom období gróf Ladislav Csáky a po ňom jeho syn Pavol, ktorý zomrel v r. 1680. Roku 1663 2. novembra obsadili mesto a hrad Turci. V rokoch 1663 – 1664 turecký cestovateľ Evlija Čelebi navštívil Levice a v jeho diele Kniha ciest sa zachoval popis mesta a hradu Levice. Roku 1664 12. júna cisárska armáda oslobodila mesto a hrad Levice spod tureckej okupácie. 19. júla v bitke pri Leviciach cisárske vojská pod velením generála Louisa Raduita de Souches porazili Turkov. V boji padol Štefan Koháry, hlavný kapitán banských miest a župan Hontianskej stolice. Roku 1667 v písomných prameňoch sa spomína Cigánska ulica, ale rómski obyvatelia tu boli už o niekoľko desaťročí skôr, živili sa obchodom s koňmi a kováčstvom. Roku 1675 v meste bol založený františkánsky kláštor a kostol Sv. Jozefa. Roku 1690 Levický hrad, mesto a hradné panstvo získal od panovníka knieža Pavol Eszterházy. Roku 1699 z Levického hradu odišla kráľovská vojenská posádka, čím hrad stratil charakter proti tureckej pevnosti. Roku 1703 17. septembra dobyl mesto kurucký veliteľ Ladislav Očkaj, ktorý tu mal aj svadbu s Ilonou Tisza. 31. októbra dobyli naspäť hrad s mestom cisárski vojaci, mesto vyrabovali a vypálili. Roku 1705 3. januára sa v Leviciach uskutočnila vojenská poradu Františka II. Rákóciho s jeho kuruckými veliteľmi. V rokoch 1708 – 1709 kurucký generál Mikuláš Berčéni prepustil Levický hrad cisárskemu vojsku. Pri ústupe z Levíc veliteľ kurucov Ján Bottyán dal zapáliť pracháreň a zasypať zeminou hradnú priekopu. Dnes, na mieste niekdajšej vodnej priekopy, ktorá bránila prístup k hradu, je Obchodná Akadémia a hradný park. V rokoch 1709 – 1710 v meste a na okolí vypukla morová epidémia, ktorá si vyžiadala veľa ľudských obetí.
Levický hrad, súbor stredovekej zrúcaniny hradu a mladšieho kaštieľa, ktorý vznikal od druhej polovice 13. storočia. Vznikol ako obranný bod na ceste ku stredoslovenským banským mestám. Jeho majiteľmi boli Matúš Čák Trenčiansky, miestny rod Levických, či lúpežný šľachtic Melchior Balaša. Hrad bol opustený po roku 1696, kedy došlo k ničivému požiaru. Na hradnom nádvorí sa nachádza Dobóvský kaštieľ, pôvodne renesančná dvojpodlažná stavba z obdobia okolo roku 1571. Barokovo bol prestavaný v roku 1710. V súčasnosti tu sídli Tekovské múzeum.
Rímskokatolícky kostol sv. Jozefa, jednoloďová baroková stavba s polygonálne ukončeným presbytériom a prestavanou vežou z roku 1675. Stavebnými úpravami prešiel v rokoch 1773 a 1947 – 1948. Pôvodne bol súčasťou františkánskeho kláštora, ktorý bol však zrušený Jozefom II. V roku 1814 kláštor prevzali piaristi, ktorí tu zriadili gymnázium.
Rímskokatolícky kostol sv. Michala archanjela, jednoloďová pôvodne neskorobaroková stavba s pravouhlým ukončením presbytéria a vežami tvoriacimi súčasť jej hmoty z rokov 1773 – 1780. Iniciátormi výstavby kostola boli príslušníci roku Esterháziovcov. V roku 1808 kostol vyhorel. Súčasná eklektická úprava kostola s dvojvežovým priečelím pochádza z roku 1902. V interiéri sa nachádza súbor klasicistických oltárov z konca 18. storočia. Súčasťou zariadenia kostola sú ja neskorobarokové lavice s výjavmi zo života sv. Františka.
Reformovaný kostol, jednoloďová klasicistická tolerančná stavba s polygonálnym ukončením presbytéria a predstavanou vežou z rokov 1785 – 1788. Veža s barokovou helmicou s laternou bola pristavaná v roku 1824. Fasády kostola sú členené lizénovými rámami, okná majú šambrány s klenákmi. Vstup je riešený ako predstavaná predsieň s nárožným kvádrovaním.
Evanjelický kostol, jednoloďová klasicistická stavba s polkruhovým ukončením presbytéria a predstavanou vežou z roku 1789. Upravovaný bol v rokoch 1838 – 1843. Fasády kostola sú členené lizénami, hlavné priečelie je ukončené trojuholníkovým štítom s tympanónom. Veža je ukončená ihlanovou helmicou.
Židovská synagóga, eklektická halová stavba na pôdoryse obdĺžnika z roku 1853. Súčasťou interiéru je ženská galéria. Fasády sú členené priebežným pásovaním, atika má bohatú štukovú výzdobu. Okná majú profilované šambrány, vstupy sú riešené ako edikuly. V nedávnej dobe prešla synagóga citlivou obnovou a slúži ako mestský kultúrny priestor.
Reformovaný kostol v mestskej časti Kalinčiakovo, jednoloďová románska stavba s polkruhovou apsidou a predstavanou vežou asi z polovice 12. storočia. Ide o jednu z najvýznamnejších románskych pamiatok na Slovensku. Pôvodné patrocínium kostola bolo sv. Anny. Ide o typický príklad emporového románskeho kostola, kanonická vizitácia z 18. storočia uvádza ako staviteľov stavby miestny rok Šimoniovcov. Nachádza sa na spojnici dvoch významných ranouhorských centier, Ostrihomu a Starého Tekova. Od roku 1655 je kostol reformovaný. Stavebnámi úpravami prešiel v roku 1682, kedy vznikol nový trámový strop. Stavebnými úpravami prešiel kostol po požiari z roku 1832, vznikol nový strop lode a bola nadstavaná veža. Do záujmu pamiatkarov vstúpil v roku 1878, kedy I. Henszlman vykonal opis a prvú datáciu stavby. Obnovou prešiel v roku 1932. Počas druhej svetovej vojny bol kostol poškodený, po vojne nasledovala ďalšia obnova v rokoch 1958 – 1959. Poslednou obnovou prešiel v roku 2016, kedy bola obnovená šindľová strecha. Fasáda kostola postaveného z kamenných kvádrov je členená nárožnými opornými piliermi, apsida lizénami a oblúčkovým vlysom. Veža je ukončená šindľovou cibuľou.
Zdroj: Wikipedia
Ondrejovce 
Ondrejovce sú obec na Slovensku v okrese Levice. Susedia s obcou Bajka (cca 1 km) a Tekovské Lužany (cca 5 km).
Pamiatky
Rímskokatolícky Kostol Navštívenia Panny Márie, jednoloďová románska stavba s polkruhovou apsidou a malou strešnou vežou z prvej polovice 13. storočia. Nachádza sa na okraji dediny. Z pôvodnej stredovekej stavby sa okrem obvodových múrov zachovalo zaklenutie apsidy konchou a pastofórium vo svätyni. Od reformácie do polovice 18. storočia bol kostol kalvínsky. V roku 1770 postihol kostol rozsiahly požiar, po ktorom bol barokovo upravený, vznikli nové otvory a nová fasáda so šambránami. Prvá obnova kostola sa uskutočnila už v roku 1895. Poslednou obnovou prešiel v roku 1982.
Rímskokatolícky Kostol sv. Ondreja, jednoloďová pôvodne románska stavba s pravouhle ukončeným presbytériom a predstavanou vežou z prvej polovice 13. storočia. Kostol bol goticky upravený v 14. storočí. Posledná veľká úprava kostola, ktorá mu dala súčasný charakter v duchu geometrickej secesie, prebehla v roku 1911 pod vedením Kolomana Hübschla z Vacova. Kostolu dominuje štíhla veža na pôdoryse štvorca s motívom priebežných kanelúr a ihlancovou helmicou. Vstup je riešený ako portikus v podveží.
Kaštieľ Huňorovcov, jednopodlažná stavba na pôdoryse obdĺžnika so sedlovou strechou. Stavbe dominuje polkruhový rizalit členený polostĺpmi a presklením. Rizalit je lemovaný nikami. Kaštieľ prešiel necitlivými úpravami v roku 2009.
Obstarávanie potravín sa orientuje na dva obchody – COOP a súkromný obchod. Každoročne sa usporadúvajú „hody“ s mnohými kolotočmi pre deti. V obci je jedna materská škola.
Zdroj: Wikipedia
