Rok 2023

Korlátka, Korlátko alebo Korlátsky hrad kedysi slúžil na stráženie tzv. Českej cesty. Hrad pochádza z 13. storočia, opustený bol v 18. storočí. Dnes sa z neho dochoval črep valcovej veže (na Slovensku ojedinelé), zvyšky paláca a hradieb. Najviac zachovaná je hospodárska budova v predhradí.

Hrad sa nachádza v Malých Karpatoch, 455 m n. m., nad obcou Cerová pri časti Rozbehy. Ďalšie názvy: Korlátsky hrad, Korlátko, Korlátky, Cerovský zámok, Konrádov kameň, 1324 Korlathkeu, 1399 Korlathkw, Kunradstayn, 1443 Koratowe Kameny, Kunradi Lapide, Karlátkó, Konradstein.

Zdroj: Wikipedia

Devínske Alúvium Moravy

Devínske alúvium Moravy je chránený areál, ktorý spravuje ŠOP - S-CHKO Záhorie. Nachádza sa v okrese Bratislava IV v Bratislavskom kraji. Územie bolo vyhlásené v roku 1999 na rozlohe 253,1600 ha. Ochranné pásmo nebolo stanovené.

Predmetom ochrany je: Ochrana prírodného prostredia inundačného pásma rieky Moravy s jej ramennou sústavou, ochrana lúčnych, močiarnych a lesných spoločenstiev s bohatstvom rastlinných a živočíšnych druhov, z ktorých sú mnohé vzácne a ohrozené. Dôvodom je aj zachovanie typického rázu nížinnej lužnej krajiny.

Zdroj: Wikipedia

Devín

Devín (normovaný názov od roku 1990) alebo Devínsky hrad sú zrúcaniny gotického, neskôr slohovo prestavovaného hradu, vypínajúce sa majestátne nad rovnomennou obcou, mestskou časťou Bratislavy (okres Bratislava IV). Zaberajú takmer celé temeno hradnej skaly nad sútokom Dunaja a Moravy.

Hrad má jedny z najpohnutejších, ale aj najbohatších dejín spomedzi hradných sídel na Slovensku. S existenciou niekdajšieho hradiska sa spája prítomnosť keltského a neskôr rímskeho etnika na území dnešného Slovenska. Hrad bol svedkom slávy aj pádu Veľkej Moravy, prvého štátneho útvaru slovanských predkov na dnešnom Slovensku, a bol dôležitou súčasťou sústavy pohraničných pevností Uhorského kráľovstva. Spolu s neďalekým Bratislavským hradom tvorí dvojicu významných reprezentantov slovenskej národnej histórie.

Význam hradu našiel odozvu aj v početných umeleckých dielach. V lokalite je začiatok Cesty hrdinov SNP.

Devínsky hrad patrí spolu s Bratislavským a Nitrianskym hradom k najstarším, historicky doloženým hradným objektom na Slovensku. Jeho minulosť siaha do predhistorických dôb.

Devínsky hrad sa vypína na masívnom brale, ktoré z južnej strany okrem Dunaja chránili močiare, zo západu rieka Morava a zo severu masív Devínskej Kobyly. Samotný hrad bol zo strategického hľadiska prirodzenou ochranou Devínskej brány, geografického vstupného priestoru do Karpatskej kotliny. Široký tok Dunaja udával smer dôležitej kontinentálnej obchodnej ceste medzi západom a východom, tzv. Podunajskej, ktorá tu pretínala známu Jantárovú cestu, vedúcu od Stredomoria k Baltu. Je teda prirodzené, že výhodná poloha priam predurčovala toto miesto na stret dvoch európskych kultúr – východnej a západnej. Tieto danosti spolu s vhodnými prírodnými podmienkami na život človeka – vodné toky bohaté na ryby, dostatok lovnej zveri v okolitých lesoch – podmieňovali trvalé osídlenie tohto územia od 5. tisícročia pred Kr. až prakticky do 19. storočia.

Množstvo a kvalita archeologických nálezov dokladá, že v rámci osídlenia devínskej hradnej skaly sa vyskytovali štyri najsilnejšie obdobia: halštatské, keltské (laténske), rímske a veľkomoravské obdobie.

Podľa objavených nálezov bolo skonštatované, že doteraz najstaršie osídlenie Devína sa datuje do obdobia mladšej kamennej doby (asi 5000 – 4000 pred Kr.), keď v Podunajsku vznikali prvé roľnícke usadlosti. V areáli hradu to dokladá hrob, podľa jeho inventáru prisudzovaný k tzv. kultúre s lineárnou keramikou, ktorá je dokladom už pomerne vyspelého výtvarného cítenia vtedajších výrobcov.

Chronologicky mladšie nálezy v areáli hradu – osada na juhovýchodnom svahu hradnej výšiny a časť pohrebiska patriaca ľudu mohylovej kultúry – spadajú do obdobia staršej a mladšej bronzovej doby (1800 resp. okolo 1500 pred Kr. – 700 pred Kr.). Z tohto obdobia sa však nezachovalo veľa nálezov. Ide predovšetkým o nález opevneného sídliska na juhovýchodnom svahu hradnej výšiny.

Halštatské obdobie na Devíne sa datuje okolo 7. – 6. storočia pred Kr. Archeologický výskum potvrdil na celej ploche hradného areálu existenciu výšinnej osady tzv. kalenderberskej kultúry. Obyvatelia osady žili v zemniciach alebo polozemniciach, so stenami vypletanými prútím a s hlinenými dlážkami. V priestore obydlí boli objavené pozostatky otvorených ohnísk. V exteriéri sa nachádzali jamy najrozličnejších veľkostí a využitia. Významným nálezom bol objav keramickej dielne v severozápadnej časti niekdajšieho hradiska. Z ďalších hmotných dokladov sa našli kovové a kostené predmety, množstvo keramiky, ako aj predmety kultového charakteru. Nálezy jednoznačne dokazujú, že halštatské obdobie bolo jedným z najvýznamnejších.

Začiatkom 3. storočia pred Kr. sa zo severozápadných oblastí Európy presúvali do podunajskej oblasti Kelti. Postupne sa ťažisko ich expanzie presunulo do Podunajska, kde tradičná forma ich kultúry dosiahla vrchol. Kelti boli nielen úspešní bojovníci, ale aj zruční remeselníci. Na naše územie priniesli svojbytnú kultúru, ktorá do značnej miery ovplyvnila ďalší vývoj v tejto oblasti. V priestore dnešnej Bratislavy si na prelome 2. a 1. storočia pred Kr. vybudovali jedno z dôležitých centier hospodárskeho a spoločenského života, opevnené sídlisko mestského typu – oppidum. Od začiatku posledného storočia pred Kristom existovalo významné osídlenie vo forme osady na devínskej hradnej vyvýšenine a ďalšie osídlenie na území dnešnej obce. Nálezy z tejto epochy sú doložené takmer z celej plochy hradiska. Sídliskové a hospodárske objekty sa koncentrovali na južnom, terasovite upravenom svahu a v priestoroch dolného hradiska. Archeologické výskumy na Devíne bez výhrad potvrdzujú, že v tunajšej oblasti bola značná koncentrácia keltského osídlenia; podľa všetkého malo tunajšie hradisko priamu súvislosť s hradiskom na neďalekom, južnejšie ležiacom kopci Braunsberg pri dnešnom dolnorakúskom Hainburgu. Braunsberské a devínske hradisko spolu s oppidom v Bratislave tvorili trojuholník významných centier tohto obdobia v priestore Devínskej brány.

Keltské obyvateľstvo sa na prelome letopočtov a v prvých desaťročiach nášho letopočtu dostalo po prvý raz do kontaktu z rozpínajúcou sa Rímskou ríšou. Išlo spočiatku o obchodné styky, ktoré napokon vyústili do ovládnutia tohto územia rímskym obyvateľstvom. Dokladom keltských kontaktov s antickým svetom je importovaný tovar (amfory, rímske mince). Kolekcia výrobkov zaraďovaných medzi tzv. ušľachtilú keramiku (terra sigillata), vyrábanej už manufaktúrnym spôsobom je unikátna na celom strednom Dunaji. Mimoriadna koncentrácia rímskych výrobkov tohto obdobia dovoľuje už predpokladať priamu prítomnosť Rimanov na Devíne ako najstaršiu na území Slovenska.

V rokoch 6 – 9 obsadil cisár Augustus územie terajšieho východného Rakúska a západného Maďarska a zriadil tam provinciu Panónia. Touto expanziou sa Rimania dostali do bezprostredného susedstva nášho územia a na úseku stredného Dunaja od ústia Moravy po ústie Ipľa zastali priamo na hranici dnešného Slovenska. Tak sa na nasledujúce štyri storočia dostal do ich sféry vplyvu aj Devín.

Na základoch pôvodného keltského hradiska vznikol rímsky tábor zahrnutý do dômyselného opevňovacieho systému, zvaného Limes Romanus. Význam Devína ako strategicky významného predhradia vzrástol po trvalom obsadení stredného toku Dunaja rímskymi légiami a po vybudovaní strediska provincie v neďalekom Carnunte s tu dislokovanou XV. a neskôr XIV. légiou.

Prítomnosť rímskeho etnika povzniesla toto územie na kultúrne vyspelejšiu úroveň. Ako prví na Slovensku zanechali Rimania po sebe zvyšky murovaných stavieb, svedčiace o vysokej úrovni ich staviteľského umenia. Stavebným materiálom bol nielen kameň, ale aj vyspelé tehliarske výrobky. Prvá rímska stavba bola odkrytá v západnej časti stredného hradu. Je zároveň najlepšie zachovanou architektúrou z rímskej doby. Stavba s rozmermi 13,5 x 7 metrov mala štyri miestnosti a polkruhovitú apsidu.

Osemnásť metrov od západnej brány boli objavené základy ďalšej stavby, ku ktorej patril jedenásť metrov dlhý kanál vybudovaný z veľkých neopracovaných kameňov. Je pravdepodobné, že vznik prvých murovaných stavieb na Devíne súvisí s bojovými operáciami Rimanov v tzv. markomanských vojnách v rokoch 166 – 180. Posledné stavebné aktivity sa na tomto území uskutočnili v druhej polovici 4. storočia za vlády cisára Valentiniana I. (364 – 375), keď rímske osídlenie na Dunaji dosiahlo svoj vrchol. Rímsky historik Ammianus Marcellinus napísal, že cisár Valentinianus I. dal vybudovať v „zemi Kvádov“, t. j. v severnom Zadunajsku, opevnené vojenské body (praesidiaria castra) a počas svojho pobytu v Carnunte odrážal útoky barbarov z najbližšej pevnosti. Správa sa môže týkať práve Devína, ktorý ležal neďaleko.

Okrem murovaných stavieb sa v areáli Devinskeho hradu z uvedeného obdobia našlo viacero nadzemných zrubových obydlí s maltovou podlahou.

Prítomnosť rímskeho etnika sa na Devíne skončila okolo roku 400, keď Limes Romanus ako severná hranica Rímskej ríše postupne prestal existovať a vojenské posádky opúšťali pohraničné tábory a pevnosti.

Keď Rimania opustili hranicu na strednom Dunaji, tieto miesta obsadili skupiny rozličných kmeňov (Góti, Herulovia, Longobardi). Popri nich začali na naše územie prenikať prví Slovania, ktorí sa sem presúvali od konca 4. storočia v rámci tzv. sťahovania národov. V 5. storočí možno hovoriť už o trvalom osídlení tohto územia Slovanmi.

V polovici 6. storočia zasiahla do vývoja slovanskej spoločnosti na strednom Dunaji závažná skutočnosť. Toto územie obsadili nomádske kmene Avarov a utvorili tu ríšu, ktorá sa stala dôležitým mocenským činiteľom. Začiatkom 7. storočia sa podunajskí Slovania proti Avarom vzbúrili a v roku 623 vytvorili prvý slovanský politický útvar – Samovu ríšu.

Obdobie Samovej ríše, charakterizované vzostupom materiálnej a duchovnej kultúry, bolo dôležitým predokladom pre neskorší vznik prvého samostatného štátneho útvaru na území Slovenska – Veľkej Moravy – kde Devín sa stal súčasťou Nitrianskeho kniežatstva. Vo veľkomoravských dejinách mal Devín dôležitú úlohu. Na strmom skalnatom brale prebudovaním niekdajšej rímskej pevnosti vzniklo mohutné hradisko tvoriace nárazníkový štít proti expanzii Franskej ríše.

Z hľadiska slovenských národných dejín z ranostredovekého obdobia najvýznamnejším bolo obdobie 9. storočia a vláda veľkomoravského kniežaťa Rastislava (846 – 870). Rastislav je jedinou historickou osobnosťou v dejinách Veľkej Moravy, ktorej meno možno na základe historických správ spájať s Devínom. Základným literárno-historickým prameňom pre poznanie udalostí tohto obdobia sú známe Fuldské letopisy (Annales regni Francorum orientalis)^[6]. Z nich sa dozvedáme o dôležitých udalostiach viažúcich sa na toto územie, najmä na styky slovanského štátneho útvaru s Východofranskou ríšou. Významnou je správa z roku 864, týkajúca sa vojenskej výpravy východofranského kráľa Ľudovíta II. Správa okrem historickej hodnoty je zaujímavá aj tým, že po prvý raz sa v nej priamo objavuje pomenovanie Devín (Dowina):

„Hludowicus rex mense Augusto ultra Danubium zum manu valida profectus Rastizen in quadam civitate, quae lingua gentis illius Dowina, id est puella dicitur, obsedit“

(Kráľ Ľudovít vypravil sa v mesiaci auguste s veľkým vojskom za Dunaj, obľahol Rastislava v (akomsi) meste, ktoré sa v reči onoho národa menuje Dowina, t. j. dievča.)

Devín bol dôležitým centrom ríše a určite jednou z najdôležitejších jej fortifikačných stavieb. Ako významný pevnostný objekt chránil nielen hranicu ríše, ale aj dôležitú križovatku obchodných ciest a oba tunajšie riečne brody – dunajský a brod cez rieku Morava. Preto tu Rastislav nechal vybudovať mohutnú pevnosť chránenú nielen prírodnými danosťami, ale aj predsunutými hradiskami.

Dokladom kultúrnej a duchovnej vyspelosti našich predkov a výnimočnosti devínskeho hradiska v politicko-správnom systéme Veľkej Moravy sa stal nález veľkomoravského kostola z druhej polovice 9. storočia. Kostol bol kombináciou centrálnej a pozdĺžnej jednoloďovej dispozície (dĺžka lode 16,9 metra) východo-západnej orientácie. Stavba bola na východnej strane ukončená troma polkruhovými apsidami na tzv. trojlístkovom pôdoryse. Na základe toho vedci poukázali na typologickú zhodu s podobnými sakrálnymi stavbami v Zadunajsku^[7]. Podľa nájdených zlomkov omietok s rozličnými motívmi fresiek sa dozvedáme o výzdobe kostola. Predpokladá sa, že už v priebehu nasledujúceho storočia kostol zanikol.

Rastislav dal vybudovať na Devíne a v jeho bezprostrednom okolí dômyselný obranný systém, o ktorom sa s obdivom vyjadrovali aj jeho nepriatelia. Jeho súčasťou boli aj menšie hradiská na svahoch Devínskej Kobyly, z ktorých dve (Na pieskach a Nad lomom) boli objavené na severozápadnom výbežku kopca. Chránili devínske hradisko zo severu, zo strany Moravského poľa a prechodu cez rieku Moravu.

Do obdobia panovania kniežaťa Rastislava spadá jedna z najvýznamnejších udalosti slovenských dejín – príchod solúnskych bratov Konštantína a Metoda na územie Slovenska v roku 863. Predpokladá sa, že Dunaj prekročili buď pri Komárne, alebo pri Bratislave v oblasti Devína.^[8] Zásluhou byzantskej misie sa aj slovenské územie natrvalo zaradilo medzi kultúrne európske krajiny.

Veľká Morava dosiahla svoj vrchol a najväčší územný rozsah za panovania Rastislavovho synovca Svätopluka. Jeho smrťou v roku 894 nastal úpadok ríše, ku ktorému veľkou mierou prispeli rozbroje medzi jeho synmi Mojmírom II. a Svätoplukom II.

Po zániku Veľkej Moravy význam hradiska upadal. Nič na tom nezmenil ani vznik Uhorského kráľovstva, keď sa Devínsky hrad nestal komitátnym, teda sídelným hradom stolice, ale iba pohraničnou pevnosťou. Spolu s ďalšími hradnými objektami postavenými na vrcholoch malokarpatských hôr bol zaradený do sústavy hraničných obranných stavieb, ktorá mala strážiť strategicky dôležitú západnú hranicu krajiny.

Hradný areál zaberá podstatnú časť hradného brala nad sútokom riek Dunaj a Morava. Architektúra pozostatkov jeho budov tvorí neodmysliteľnú kulisu mohutného návršia dominujúceho širokému okoliu.

Po prechode hlavnou severnou bránou sa návštevník ocitne na rozsiahlom priestranstve dolného hradu. Významnejším objektami v tejto časti sú základy ranokresťanskej kaplnky, zistené archeologickým výskumom v roku 1975, základy budovy z osady pochádzajúcej z 11. – 13. storočia a objekt tzv. strážnice z druhej polovice 15. storočia.

Medzi dolným a stredným hradom si návštevník môže prehliadnuť základy a model veľkomoravského kostola z druhej polovice 9. storočia a apsidou s tzv. trojlístkovým pôdorysom ako aj pozostatky ranogotickej kaplnky z 11. – 13. storočia, postavenej na kruhovom pôdoryse.

Návštevnícky najzaujímavejšia časť pri prehliadke hradu je stredný hrad. Jeho dominantou sú zakonzervované murivá renesančných palácov Báthoryovcov a Garayovcov. Okrem toho sú tu odkryté základy rímskej stavby, objavené počas archeologického výskumu v 30. rokoch 20. storočia, ako aj zvyšky obytných a hospodárskych priestorov. Rozsiahlemu priestranstvu stredného hradu dominuje šesťdesiat metrov hlboká hradná studňa v jeho severozápadnej časti. Jej horná časť je vybudovaná z pieskovcových kvádrov, stred je vytesaný do skaly, dolná časť je spevnená podobne ako horná.

V suteréne renesančného paláca sa nachádza výstavná sieň využívaná na sezónne výstavy s tematikou histórie hradu. Na múre paláca je umiestnená pamätná tabuľa z roku 1936 pripomínajúca storočnicu historického výletu slovenskej mládeže na Devín, ktorú organizoval v roku 1836 Ľudovít Štúr, od akademického sochára Jozefa Pospíšila.

Z vyhliadkovej terasy stredného hradu sa otvára výhľad do okolitej krajiny s doďaleka sa vinúcim tokom rieky Dunaj. Nad jeho sútokom s riekou Morava návštevníkom neunikne pohľad na malú vežičku zvaná Mníška (tiež Panenská veža), osamotene sa vypínajúcu na strmom skalnom hrote. Vpravo od nej na južnom svahu hradného brala hrotitý gotický portál naznačuje vstup do tzv. tunelovej jaskyne. Dosahuje dĺžku 11,5 metra a výšku takmer deväť metrov. Prechádza celým hradným vrchom.

Ten zaberá najstaršia časť – horný hrad – pozostávajúci zo zvyškov šesťbokej, pravdepodobne dvojpodlažnej kamennej veže a dvoma nad sebou umiestnenými opevnenými plochami. Prístup na horný hrad vedie krátkym mostíkom ponad obrannú priekopu. Horný hrad, v súčasnosti vzhľadom na pretrvávajúci archeologické a rekonštrukčné práce, je pre verejnosť uzavretý.

Zdroj: Wikipedia

Rhodes dovolenka

Rodos (skupina -os- sa podľa PSP pri ohýbaní zachováva; novogr. Ρόδος - Rodos; starogr. Ῥόδος - Rhodos; po taliansky.: Rodi; Ladino.: Rodi alebo Rodes; po turecky.: Rodos) je grécky ostrov v Egejskom mori, najväčší z Južných Sporád (Dodekanéz). Leží pri pobreží Malej Ázie, od ktorého ho delí 10 km široký prieliv. Pre svoju bohatú históriu a prírodné krásy patrí k najvyhľadávanejším turistickým cieľom v Európe. Hlavné mesto je Rodos, okrem toho sa tu nachádzajú menšie mestá ako Archangelos, Ialysos, Afantou, Kremasti a Lindos.

Rozloha ostrova je 1 398 km² (4. najväčší grécky ostrov: po Kréte, Euboji a Lesbose), dĺžka pobrežia 220 km, dĺžka ostrova 78 km, šírka takmer 30 km, najvyššia nadmorská výška 1 215 m nad hladinou mora (Ataviros). Patrí k ostrovnému mostu, spájajúcemu Peloponéz s Malou Áziou. Najvyšším vrchom je Αττάβυρος (Attávyros).

Počet obyvateľov je približne 110 000. Hlavné mesto je Rodos (cca. 60 000 obyvateľov).

Najväčšie letisko Diagoras, ktoré slúži najmä pre chartrové lety, sa nachádza 16 km juhozápadne od hlavného mesta Rodos. Rodos, ktorý je štvrtým najväčším gréckym ostrovom, má však aj pravidelné vnútroštátne (Atény, Karpathos, Kasos, Kos, Kréta, Mykonos, Santorini, Solún a ďalšie) i medzinárodné letecké spojenie.

Starovek

Rodos je osídlený už od neolitu, spočiatku tu žili Kári a Lelegovia, neskôr sa tu usadili aj Minojci z Kréty. Prví Gréci ostrov osídlili približne v 15. stor. pred Kr. a boli to Achájci, no tí tu netvorili väčšinové osídlenie. V 11. stor. pred Kr. sem z Grécka prišiel grécky kmeň Dórov, tí tu vytvorili majoritné grécke osídlenie a odvtedy je Rodos obývaný Grékmi. Dóri tu založili tri najvýznamnejšie mestá – Lindos, Ialyssos a Kameiros. Rodos bol v staroveku súčasťou maloázijského Grécka. Rodos ovládli Peržania, no tých porazili Atény a Rodos bol súčasťou Aténskeho spolku, hoci jeho obyvatelia boli dórskeho pôvodu.

Od roku 404 pred Kr. je Rodos samostatný štát. V tomto období tu bolo postavené mesto Rodos, ktoré navrhol architekt Hippodamus z Milétu. Neskôr Rodos pripadol Halikarnaskému vládcovi Mausolovi, potom opäť Peržanom, no tých porazil Alexander Veľký a Rodos tak oslobodil. Po smrti Alexandra Veľkého sa ostrov dostal pod vplyv Seleukovskej ríše. V tomto helenistickom období sa z Rodosu stalo dôležité obchodné a kultúrne centrum gréckeho sveta. Bola tu slávna filozofická a rétorická škola. V roku 305 pred Kr. napadol Rodos Demetrios, syn Antigona, kráľa Ríše Antigonovcov. K boju však nedošlo a Demetrios sa zaviazal zaplatiť Rodosu odškodné.

Symbolom bohatstva ostrovného štátu sa stal Rodský kolos, jeden zo siedmich divov starovekého sveta. Stál však len 67 rokov – v roku 225 pred Kr. ho zničilo zemetrasenie. V roku 164 pred Kr. sa Rodos stal súčasťou Rímskej ríše. Jeho kultúra však neupadla, naopak filozofická a rétorická škola sa tešila ešte väčšej sláve, keď ju navštevovali mnohí Rimania, medzi nimi aj Gaius Julius Caesar, Cicero a tiež neskorší cisár Tiberius, ktorý sa na Rodos dobrovoľne utiahol ešte počas Augustovho života. Rodský pôvod má aj súsošie Laokoóna, dnes vystavené vo Vatikánskych múzeách v Ríme. Od 1. stor. sa tu šíri kresťanstvo, ktoré sa tu však udomácnilo až v 3 stor. Od roku 395 patrí Rodos do Východorímskej (Byzantskej) ríše.

Stredovek

Obdobie prosperity Rodosu pokračuje aj v ranobyzantskom období, z Rodosu pochádzali tehly na výstavbu chrámu Hagia Sofia v Konštantínopole. Obdobie pokoja však končí v 7. stor., kedy Rodos dobyli Arabi a na niekoľko desaťročí tu aj vládli. V roku 1090 ostrov ovládli Seldžuckí Turci. Po opätovnom pričlenení k Byzancií bolo mesto Rodos obohnané novými hradbami. V roku 1309 sa ostrova zmocnili rytieri z Európy, známi neskôr ako rytieri z Rodosu. Počas tohto obdobia nadobudlo mesto Rodos svoj stredoveký charakter, bolo tu postavených mnoho budov, ako palác veľmajstra a nové opevnenia. Rytieri ostrov bránili proti Egypťanom a Turkom. V roku 1523 však museli Rodos prenechať tureckému sultánovi Sulejmanovi I. Turecká nadvláda trvala takmer 400 rokov.

Turecká nadvláda

Počas tureckej okupácie Rodos nehral významnú úlohu, okrem Grékov tu žili aj Židia a Turci, ktorí boli hlavne potomkovia islamizovaných Grékov. V tomto období tu boli postavené mešity, hlavne v meste Rodos, kde žila najpočetnejšia moslimská komunita. Boli tu postavené aj kúpele, ktoré fungujú dodnes. Turci vyhnali z mesta Rodos Grékov, ktorí sa potom usadili pred mestskými hradbami. V 16. a 17. stor. sa mnoho Grékov z Rodosu usadilo na Maloázijskom pobreží a posilnili tu maloázijskú grécku komunitu. Snahy o oslobodenie ostrova boli hlavne v 19. stor., mnohí Rodosania pôsobili v Gréckej vojne za nezávislosť, no Rodos ostal súčasťou Turecka až do roku 1912, kedy ho ovládli Taliani, a tak Grékov oslobodili spod tureckej nadvlády. V roku 1948 bol Rodos pričlenený ku Grécku.

Zdroj: Wikipedia

Diakovce

Diakovce (maď. Deáki) je obec na Slovensku v okrese Šaľa. Obec leží v Podunajskej rovine, približne 3 km juhozápadne od Šale. Prístupná je cestami III. triedy 1349 a 1366 a východným okrajom vedie železničná trať Šaľa – Neded. Galanta je vzdialená 12 km, Kolárovo 33 km a Nitra 30 km.

Diakovce ležia v blízkosti starého riečneho brodu cez Váh, ktorým od praveku putovali ľudia. Potvrdzuje to nález sídliska z mladšej doby bronzovej, ktoré bolo na území dnešnej obce. Slovania si tu vybudovali sídlo v období Veľkej Moravy, na ktorého základoch vznikla osada Vag, spomínaná už v roku 1002. Listina kráľa Ladislava z roku 1090 nepriamo poukazuje na existenciu benediktínskeho kláštora. Rímskokatolícky kostol tu stál už v roku 1102 a súčasný kostol Panny Márie Nanebovzatej pochádza z roku 1228. Rozsiahla oprava kostola bola vykonaná v roku 1700, v tomto období bol vybudovaný aj kaštieľ, pôvodne slúžiaci pre obnovené priorstvo.

Škola bola v obci už v 17. storočí, koncom 18. si svoju školu, kostol i modlitebňu postavili aj reformovaní veriaci. Kalvária pri katolíckom kostole dola postavená v roku 1822, zvonica a kamenný kríž pri ceste do Tešedíkova je z roku 1883. V obci sa zachoval tiež cintorínsky kríž z roku 1798, socha Sv. Juraja z prelomu 19. a 20. storočia, socha Sv. Trojice pri kostole z roku 1905, socha Sv. Jána Nepomuckého z roku 1936 a prícestný kríž z roku 1992.

V roku 1898 bol postavený parný mlyn, v roku 1911 bola dokončená výstavba novej katolíckej školy, nová kalvínska škola bola otvorená v roku 1928. Kultúrny dom bol vybudovaný v roku 1938, budovanie Novej osady začalo v 50. rokoch 20. storočia. Postupne boli upravené cesty a chodníky, vybudovaná kanalizácia, vodovod i plynovod, termálne kúpalisko, evanjelický kostol a fara, no tiež materská a základná škola. Medzi najnovšie stavby patrí nový obecný dom.

Rímskokatolícky kostol Panny Márie Nanebovzatej, trojloďová románska stavba s troma apsidami a vežami tvoriacimi súčasť jej hmoty, z obdobia pred rokom 1228. Ide o jednu z najvýznamnejších románskych stavieb na Slovensku. Kostol slúžil ako kláštorný kostol benediktínov. Stojí na mieste staršieho chrámu, zrejme spomínaného už v roku 1102. Touto stavbou môže byť dnešná južná kaplnka sv. Štefana. Toto územie bolo asi od konca 10. storočia vo vlastníctve mníchov z Panónskeho vrchu, ktorí tu vybudovali kláštor. Od začiatku 13. storočia tu budovali dvojpodlažný trojloďový kostol. Miestny kláštor zanikol v 16. storočí, od roku 1633 tento majetok opäť patrí kláštoru na Panónskom vrchu. Na konci 18. storočia došlo k úpravám dvojvežia. Puristickou neorománskou úpravou prešiel kostol v rokoch 1872-1875 podľa plánov F. Schuleka, v tomto období bolo trojlodie výrazne rozšírené západným smerom. Bolo zbúrané románske západné priečelie s emporou. Obnovou a úpravou interiéru prešiel v rokoch 1940-1941 z iniciatívy miestneho rodáka kardinála Jusztiniána Serédiho. V tomto období vznikli interiérové výmaľby kostola a kaplnky. Komplex prešiel poslednou obnovou v 90. rokoch. Z pôvodnej románskej stavby sa zachovala východná časť trojlodia, časť veží a južná kaplnka. V slovenskom prostredí unikátne je dvojpodlažné riešenie kostola, keď sa v hornej časti okrem samotného kláštorného kostola nachádzali aj cely pre mníchov. Apsidy sú zaklenuté konchami, v apside horného kostola je fragment maľby Ježiša v mandorle. Lode majú krížové hrebienkové klenby. Fasády románskej časti kostola sú členené priebežnými lizénami s oblúčkovým vlysom a oknami s polkruhovým záklenkom. Horný a dolný kostol oddeľuje dekoratívny tzv. strieškový vlys. Neorománska časť vo forme baziliky je členená opornými piliermi a polkruhovo ukončenými oknami. Priečelie je členené troma portálmi, stredná časť je prevýšená, ukončená trojuholníkovým štítom s oblúčkovým vlysom. Veže sú členené kordónovými rímsami a ukončené zvonovitými helmicami.

Bývalý opátsky kaštieľ upravený na sýpku, dvojpodlažná trojtraktová baroková stavba na pôdoryse obdĺžnika z prelomu 17. a 18. storočia. Úpravami prešla v roku 1823 a v druhej polovici 20. storočia.

Reformovaný kostol, jednoloďová klasicistická stavba s polygonálnym záverom a predstavanou vežou, z roku 1786. Veža bola doplnená v roku 1820. Interiér je zaklenutý valenými klenbami, v závere s lunetami. Nachádzajú sa tu dve protiľahlé empory a klasicistická kazateľnica z doby vzniku kostola, ostatné zariadenie je z 19. storočia. Fasády kostola sú členené lizénami, pilastrami a segentovo ukončenými oknami. Veža je členená kordónovou rímsou, lizénovými rámami a ukončená trojuholníkovými štítmi s terčíkmi a ihlancovou helmicou.

Zdroj: Wikipedia

San Lorenzo

Neckarsulm

Neckarsulm je veľké okresné mesto v Nemecku v spolkovej krajine Bádensko-Württembersko neďaleko mesta Stuttgart na sútoku riek Neckar a Sulm . Rozloha jeho katastrálneho územia je 24,94 km², leží v nadmorskej výške 162 mav roku 2015 tu žilo 26 304 obyvateľov. S asi 29 500 pracovnými miestami je Neckarsulm najväčším a hospodársky najvýznamnejším mestom okresu Heilbronn .

Prvá zmienka o Neckarsulm pochôdzna z roku 771 av roku 1300 získal mestské práva. V roku 1484 sa mesto dostalo pod poriadok nemeckých rytierov , ktorý tu vládol viac ako 300 rokov. Bývalá, prevažne vinárska oblasť sa od konca 19. storočia vyvinula do priemyselného mesta. Sídlila tu napr. firma NSU , ktorá bola v polovici 50. rokov najväčším výrobcom motocyklov na svete a zároveň sa tešila veľkému úspechu v motoršporte . Na tradíciu NSU nadviazala Audi , ktorá tu má viac ako 14 000 zamestnancov a je najväčším zamestnávateľom v meste a regióne.

Zdroj: Wikipedia

Zwickau

Zwickau (čes. Cvikov) je mesto s postavením mestského okresu (Kreisfreie Stadt) v Slobodnom štáte Sasko. V roku 2023 malo 87 593 obyvateľov. Preslávilo sa predovšetkým výrobou osobných automobilov značky Trabant. V meste má sídlo Západosaská vysoká škola Zwickau, na ktorej študuje viac ako 5000 študentov.

Najznámejším rodákom mesta je hudobný skladateľ Robert Schumann. Ďalšou významnou osobnosťou mesta bol automobilový konštruktér August Horch, ktorý v meste v roku 1904 vybudoval automobilovú továreň spoločnosti Horch, ktorá sa v roku 1910 premenovala na spoločnosť Audi. V súčasnosti je v Zwickau umiestnený závod spoločnosti Volkswagen. Tento závod sa rozprestiera na severnom okraji mesta na ploche 1,8 km², je tu zamestnaných viac ako 6000 zamestnancov.

Na rozdiel od iných saských miest nebol Zwickau počas druhej svetovej vojny poškodený plošným bombardovaním. 19. marca 1945 sa uskutočnili cielené útoky smerujúce na výrobné a dopravné kapacity vo vnútornom meste, ako boli závody spoločnosti Auto Union AG Chemnitz, opravovne ríšskych dráh a letecké opravovne Basser KG. Mariánsky chrám na južnej strane a priľahlé obytné domy boli zasiahnuté pri výbuchu leteckej bomby. Výrazne poškodené historické budovy v centre mesta boli zbúrané po vojne.

Na území severného predmestia Mosel bola v čase NDR postavená nová automobilka ako súčasť koncernu VEB Sachsenring Zwickau. Po zjednotení Nemecka sa od roku 1990 stala sídlom Volkswagen Sachsen GmbH, dcérskej spoločnosti koncernu Vokswagen, dnes najväčšieho zamestnávateľa v regióne. Trabanty vystriedala výroba áut VW Polo, Golf, od roku 2020 elektromobilov ID.3.

Zdroj: Wikipedia

Trajekt Stena Line

Uppsala

Uppsala je mesto v juhovýchodnom Švédsku, hlavné mesto kraja a historickej provincie rovnakého mena. Nachádza sa približne 70 km severne od Štokholmu. V roku 1477 tu bola založená Uppsalská univerzita. Mestom preteká malá rieka Fyrisån, ktorá sa vlieva do jazera Mälaren.

Od roku 1164 je Uppsala cirkevným centrom Švédska a je sídlom arcibiskupa Švédskej cirkvi . Uppsala je domovom najväčšej katedrály v Škandinávii – Uppsalskej katedrály , ktorá bola až do konca 19. storočia častým miestom korunovácie švédskeho panovníka.

Uppsalský hrad , postavený kráľom Gustávom Vasom , slúžil ako jedno z kráľovských sídiel švédskych panovníkov a počas svojej histórie bol niekoľkokrát rozšírený, vďaka čomu sa Uppsala počas svojho najväčšieho rozmachu stala sekundárnym hlavným mestom Švédska . Dnes slúži ako sídlo guvernéra grófstva Uppsala .

Univerzita v Uppsale, založená v roku 1477, je najstarším centrom vyššieho vzdelávania v Škandinávii . Medzi mnohých vedcov spojených s mestom patrí Anders Celsius , vynálezca teplotnej stupnice Celzia , ktorá dnes nesie jeho meno, a Carl Linné , otec taxonómie .

Ďalšími obyvateľmi Uppsaly sú filmár Ingmar Bergman , diplomat Dag Hammarskjöld , chemici Jöns Jacob Berzelius a Svante Arrhenius , herečka Viveca Lindfors a speváčka Malena Ernman .

Uppsala pôvodne označovala miesto niekoľko kilometrov severne od súčasného mesta, dnes známe ako Gamla Uppsala (Stará Uppsala). Dnešná Uppsala sa volala Aros, „ústie rieky“, kvôli svojej vtedajšej polohe pri ústí rieky Fyris v Ekolne , zálive v jazere Mälaren . Názov sa stal Östra Aros („Východný Aros“), aby sa odlíšila od Västra Aros (dnešný Västerås ).

Stará Uppsala bola podľa stredovekého spisovateľa Adama z Brém hlavným pohanským centrom Švédska a chrám v Uppsale obsahoval nádherné modly severských bohov. Roviny Kungsängen pozdĺž rieky južne od Uppsaly boli identifikované ako možný zhodný bod s Fyrisvellirom , miestom bitky pri Fyrisvellire v 80. rokoch 10. storočia. Östra Aros bolo v tom čase prístavným mestom Gamla Uppsala. V roku 1160 bol kráľ Eric Jedvardsson napadnutý a zabitý pred kostolom v Östra Aros a neskôr bol v katolíckej cirkvi uctievaný ako svätec. V roku 1274 Östra Aros predbehla Gamla Uppsala ako hlavné regionálne centrum a keď katedrála v Gamla Uppsala vyhorela, arcibiskupstvo a relikvie svätého Erica boli presunuté do Östra Aros, kde bola postavená súčasná katedrála v Uppsale; Bola slávnostne otvorená v roku 1435. Katedrála je postavená v gotickom štýle a je jednou z najväčších v severnej Európe s vežami dosahujúcimi 118,70 metra.

V meste sídli najstaršia univerzita v Škandinávii , založená v roku 1477, a mnoho rokov tu žil aj Carl Linné , jeden z renomovaných vedcov Uppsalskej univerzity ; jeho dom aj záhradu je možné navštíviť dodnes. V Uppsale sa nachádza aj Uppsalský hrad zo 16. storočia . Mesto bolo vážne poškodené požiarom v roku 1702.

Historické a kultúrne poklady boli tiež stratené, rovnako ako v mnohých švédskych mestách, v dôsledku demolácií v 60. a 70. rokoch 20. storočia, ale mnoho historických budov zostalo, najmä v západnej časti mesta. Erb s levom možno vysledovať až do roku 1737 a bol niekoľkokrát modernizovaný, naposledy v roku 1986. Význam leva je neistý, ale pravdepodobne súvisí s kráľovským levom, ktorý je zobrazený aj na erbe Švédska .

Z cirkevného hľadiska toto miesto vždy patrilo farnosti Uppsala, od roku 1961 nazývanej katedrálna farnosť Uppsala. Začlenené časti Uppsaly patria farnostiam Gamla Uppsala, Helga Trefaldighets a Vaksala. Po rozdelení farnosti v roku 1974 sa časti mesta nachádzajú vo farnosti Gottsunda. Po ďalšom rozšírení budov sa niektoré nachádzajú aj vo farnosti Denmark-Funbo, pred rokom 2010 vo farnosti Denmark.

Do roku 1971 bolo mesto súčasťou okresného súdu pre Mestský súd v Uppsale a od roku 1971 je súčasťou súdu v Uppsale.

Mesto sa nachádza na úrodných uppsalských nížinách s bahnitou pôdou a vyznačuje sa malou riekou Fyris (Fyrisån), ktorá preteká krajinou obklopenou bujnou vegetáciou. Súbežne s riekou sa tiahne ľadovcový hrebeň Uppsalaåsen v nadmorskej výške približne 30 m, kde stojí uppsalský hrad, z ktorého je možné vidieť veľkú časť mesta. Centrálny park Stadsskogen (doslova „Mestský les“) sa tiahne od juhu ďaleko do mesta a v pešej vzdialenosti od neho sa nachádzajú mnohé obytné oblasti s možnosťami rekreácie.

Obchodné centrum Uppsaly je pomerne kompaktné. Mesto má výrazné rozdelenie na mestá a župany, pričom duchovenstvo, kráľovská obec a akademická obec historicky sídlia v štvrti Fjärdingen na západnom brehu rieky, do istej miery oddelenej od zvyšku mesta, a súbor katedrálnych, hradných a univerzitných budov zostal dodnes prevažne nedotknutý. Zatiaľ čo niektoré historické budovy zostávajú na okraji centrálneho jadra, maloobchodná obchodná činnosť je geograficky sústredená na malý počet blokov okolo peších ulíc a hlavného námestia na východnej strane rieky, čo je oblasť, ktorá prešla rozsiahlou premenou najmä počas ekonomicky rozmachu v 60. rokoch 20. storočia. V posledných desaťročiach sa významná časť maloobchodnej obchodnej činnosti presunula do nákupných centier a obchodov nachádzajúcich sa na okraji mesta. Medzitým sa zastavané oblasti výrazne rozšírili a došlo k určitej suburbanizácii. Uppsala obsahuje viacero jazier, čo prispieva k veľkému množstvu zrážok, ktoré mesto má tendenciu veľmi často zažívať.

Zdroj? Wikipedia

Trelleborg

Trelleborg je najjužnejšie mesto vo Švédsku . Leží v kraji Skåne 30 km južne od Malmö a žije v ňom okolo 30 000 obyvateľov. O pradávnom osídlení svedčí drevené opevnenie z vikingských čias, prvá písomná správa pochádza z roku 1257 a mestské práva získal Trelleborg v roku 1867.

Mesto pôvodne žilo z rybolovu, obchodu aj poľnohospodárstva (nachádza sa v úrodnej oblasti Söderslätt ). Od konca 19. storočia sa rozvíja priemyselná výroba, predovšetkým firma Trelleborg AB , zaoberajúca sa výrobou pneumatík, významný je aj potravinársky priemysel.

Tunajší prístav je po Göteborgu druhý najväčší vo Švédsku, pristávajú tu predovšetkým trajekty cez Baltské more . Už od začiatku 20. storočia fungoval vlakový trajekt do nemeckého Sassnitz, súčasť rýchlikového spojenia Berlín - Štokholm. Dnes prevádzkujú spoločnosti TT-Line , Stena Line a Unity Line spoje do Travemünde ( Lübeck ), Sassnitz , Rostocku , poľského Svinoústia a litovskej Klajpédy .

Architektonickými pamiatkami sú kostol Sankt Nicolai kyrka a vodárenská veža.

Pre relatívne teplé podnebie má Trelleborg prezývku „Palmstaden“ (mesto paliem).

Zdroj: Wikipedia

Świnoujście - trajekt

Świnoujście ( nem. Swinemünde ) – mesto s okresnými právami , kúpeľné mesto v severozápadnom cípe Poľska , najseverozápadnejšie mesto krajiny, v Západopomoranskom vojvodstve s prístavom a kúpaliskom , ležiace pri Świnskej úžine a Baltskom mori , jediné mesto v Poľsku ležiace na troch veľkých ostrovoch: Uznam , Wolin , Karsibór a na niekoľkých desiatkach (spolu 44) ostrovov a ostrovčekov.

Podľa údajov Ústredného štatistického úradu z 30. júna 2024 má Świnoujście 38 728 obyvateľov, čo z neho robí piate najväčšie mesto v Západopomoranskom vojvodstve z hľadiska počtu obyvateľov (po Štetíne , Košalíne , Stargarde a Kołobrzegu ).

Podľa údajov Ústredného štatistického úradu (GUS) z 1. januára 2024 hranice Świnoujście pokrývajú plochu 202,07 km² (2. miesto vo vojvodstve a 10. miesto v krajine). Viac ako 100 km² tvorí vodná plocha vrátane Štetínskej lagúny . Mesto systematicky rozširuje svoju plochu v dôsledku vodnej aktivity a rozširovania prístavu.

Zdroj: Wikipedia

Torino

Turín (tal. Torino, po piemontsky: Turin) je jedno z hlavných priemyselných a kultúrnych miest severozápadného Talianska, hlavné mesto regiónu Piemont.

Mesto leží z veľkej časti na západnom brehu rieky Pád. Turín mal v novembri 2017 883 281 obyvateľov, ale v metropolitnom regióne žije až 1,7 milióna obyvateľov. Jeho provincia je s 6 830 km² jednou z najväčších a s 2,2 milióna obyvateľmi jednou z najľudnatejších. Turín hosťoval Zimné olympijské hry 2006 a je aj domovom známeho Turínskeho plátna.

Názov mesta pochádza od keltského Tau, čo znamená hory (podľa neďalekých Álp). Osídlené bolo ešte pred Rimanmi, ktorí tu vybudovali vojenský tábor (Castra Taurinorum). Od začiatku 5. storočia tu bolo biskupstvo, v 6. až 8. storočia bol súčasťou langobardského kráľovstvo, v roku 1404 tu bola založená univerzita. V roku 1562 sa stal centrom savojského feudálneho štátu, ktoré sa roku 1720 zmenilo na Sardínske kráľovstvo. V roku 1706 mesto prečkalo francúzske obliehanie, ktoré ukončila bitka pri Turíne. Medzi rokmi 1802 a 1814 ho potom anektovalo Francúzsko, talianskym mestom sa stalo až v roku 1861, a to na šesť rokov dokonca aj ako hlavné mesto. Spoločne s Milánom je dnes Turín jedným z ekonomických a kultúrnych centier celého severného Talianska. V roku 2006 sa tu a aj v neďalekých horách konali 20. Zimné olympijské hry.

Asi najvýznamnejšia pamiatka Turína je Turínsky dóm, v ktorý bol postavený v rokoch 1491 – 1498 a je tu uchovávané Turínske plátno. Je to kostol zasvätený sv. Janu Krstiteľovi a hlavný kostol v Turíne a v Taliansku. V blízkosti rieky Pád sa nachádza jedna z dominánt Turína veža Mole Antonelliana. Juhovýchodne od hlavného námestia nájdeme jednu z najvýznamnejších barokových stavieb v meste Palazzo Carignano, postavenú v rokoch 1679 – 1684. Sídlil tu taliansky parlament a v roku 1861 tu bolo vyhlásené Talianske kráľovstvo.

Stred mesta sa rozkladá okolo dvoch námestí Piazza reale (predtým tiež zvaného Piazza Castello ) obklopeného dvoma frontami komplexu reprezentačných budov rozsiahleho Kráľovského paláca, k nemu na severozápadnom nároží prilieha katedrála s arcibiskupským palácom.

Kráľovský palác ( Palazzo Reale ) bol vystavaný v rokoch 1646–1658 ako rezidencia savojských kráľov, neskôr rozšírený av 19. storočí dovŕšený dvoranou so vstupným schodiskom na rezidenciu talianskych kráľov. Prepychové sídlo má v podzemí archeologickú expozíciu s exponátmi od doby rímskej do neskorého stredoveku (oi. rímsky poklad striebra z Marenga), na prízemí archeologickú zbierku antického sochárstva a keramiky, na 1. a 2. poschodí reprezentačného zámeckého interiéru. Na treťom poschodí je expozícia figurálnej keramiky art deco turínskych keramických dielní Lencami z medzivojnovej doby, av pravom krídle tiež cenená kráľovská zbrojnica (Armeria). Len príležitostne býva otvorená kráľovská knižnica.

Kráľovské záhrady ( Giardini reali ) obklopujú palác zo severu a východu, majú prevažne charakter francúzskeho barokového parku. Na severnej strane zo suteréne paláca vystupujú kamenné pozostatky hľadiska rímskeho amfiteátra z 1. storočia, ktoré doteraz príležitostne slúžia divadelným či koncertným predstaveniam. Fragmenty pokračujú múrmi divadelnej záhrady, ktorá slúžila na odpočinok divákov antických hier počas prestávok.

Uprostred námestia stojí jazdecká socha Emanuela Filiberta Savojského z roku 1838, dielo sochára Carla Marochettiho.

Katedrála sv. Jána Krstiteľa bola postavená na mieste antickej stavby, ďalej paleokresťanského kostola a troch románskych bazilík v rokoch 1491–1498 v renesančnom štýle a zbarokovaná v 17. a 18. storočí. Architekt Guarino Guarini prepojil prepojil jej hlavný oltár s kaplnkou Turínskeho plátna ( Cappella Sacra Sindone ), ktorá má samostatnú vežu s ochodzou, v súčasnosti prístupnou len z Palazza reale. Hranolová zvonica pochádza z roku 1720. Pod schodiskom na západnom nároží sa vstupuje do Diecézneho múzea, v ktorom sú okrem chrámového umenia sprístupnené základy antickej a stredovekej architektúry.

Palazzo Madama v strednej časti námestia bol pôvodne hrad z 13. storočia, v 15. storočí rozšírený, jeho západná fasáda je baroková z 18. storočia. V paláci je múzeum starého umenia.

Porta palatína – dvojvežové priečelie brány zo 14. storočia, teraz archeologický park, severne od kráľovských záhrad

Zámocký kostol sv. Vavrinca uzatvára ľavé krídlo čestného dvora kráľovského paláca, jednoloďová stavba so zahrotenou vežou je komponovaná na pôdoryse prieniku konvexných a konkávnych tvarov, je dielom architekta Guarina Guariniho .

Barokové kostoly sv. Kristíny a sv. Karla Boromejského nadväzujú na južný front námestia, sú tiež projektom architekta Guarina Guariniho.

Kostol sv. Dominika (Chiesa San Domenico) - gotický tehlový chrám, s cenným vybavením, oi Ružencový oltár s obrazom P. Márie so sv. Dominikom a Katarínou zo Sieny od Guercina z roku 1637.

Pútnický mariánsky chrám (Santuario della Consolata) na základoch rímskej antickej stavby postavená baroková centrálna stavba s kupolou, architekti: Filippo Juvarra a Guarino Guarini .

Kaplnka obchodníkov a bankárov (Cappella dei mercanti e bankieri) je komorný barokový jednoloďový priestor z konca 17. storočia, ktorý dali najbohatší turínski podnikatelia vyzdobiť na klenbe iluzívnymi freskami a ďalšími významnými umeleckými dielami: okrem relikviárových oltov namaľoval Andrea Pozzo (Trom kráľom sa zjavuje anjel, Traja králi putujú do Betlehema, Svätá rodina na úteku do Egypta, Vraždenie betlehemských neviniatok)

Palazzo Reale , Palazzo Madama , Palazzo Chiablese a ďalší rad budov v Turíne av Piemonte sú od roku 1997 zapísané na zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO pod spoločnou položkou „ Rezidencia kráľovského rodu Savojských “.

Západne od námestia Piazza reale a južne od Piazza Castello vedú hlavné turínske bulváre, prerazené jednak po bitke o Turín roku 1706 a hlavne za vlády Napoleona Bonaparta okolo roku 1800. Sú to severojužné Via XX Settembre , a na nej kolmá Via Gari . Prvá z nich vedie smerom k hlavnej stanici ( Stazione Porta nova ), paralelnou s ňou je aj obchodná a nákupná ulica Via Roma . Via Garibaldi je obchodná, okrem iného aj s obchodom futbalového klubu Juventusu Turín . V mieste kríženia s ulicou Via Milano stojí turínska radnica, Palazzo di Citta alebo Municipio, stavba z rokov 1659-1665. Naproti radnici stojí chrám Svätých prvomučeníkov ( Chiesa Santi Martiri ) z konca 16. storočia. Via Garibaldi končí pri stanici Porta Susa . Tieto bulváre a ďalšie (napríklad Via Cernaia) majú súvislé stĺpové arkády . Na severovýchodnú stranu námestia zasahuje baroková budova Palazzo dell'Academia delle Scienza z konca 17. storočia, v súčasnosti jedno z najvýznamnejších múzeí egyptského umenia (po Káhire , Londýne a Louvri). Hneď vedľajšiu budovu východným smerom zaujíma Galleria Sabau . Sú tu vystavené maliarske diela predovšetkým talianskych a holandských umelcov ( Paolo Veronese , Tintoretto , Rembrandt atď.). *Vedľa stojí kostol S. Filipo Neri z konca 17. storočia.

Palazzo Carignano je významná baroková stavba z rokov 1679–1684, sídlil v nej taliansky parlament av roku 1861 tu bolo vyhlásené Talianske kráľovstvo .

Veža Mole Antonelliana je dominantou mesta s výškou 167 m, bola postavená v roku 1863. Architekt stavby A. Antonelli mal pôvodne vytvoriť synagógu, extravagantná stavba sa však židovskej obci nepáčila, bola teda predaná mestu. Dnes tu sídli Múzeum dejín filmu.

Východným smerom k rieke Pádu je pod nábrežím náplavka s mnohými barmi, krčmami a nočnými klubmi. Cez rieku je vidieť zelené kopce parku Di Villa Genero . Proti prúdu rieky po nábreží sa nachádza park Parco del Valentino s botanickou záhradou z prvej polovice 18. storočia. Uprostred parku leží Castello del Valentino , stavba z roku 1620–1660. Späť k stanici vedie široká trieda Corso Vittorio Emanuele II.

Venezia

Benátky (tal. Venezia, v benátskom nárečí Venezsia) sú hlavné mesto severotalianskeho regiónu Benátsko, ležiace v močaristej Benátskej lagúne, v severnej časti Jadranského mora. Jeho historické jadro sa nachádza na plytkej lagúne. Novšie časti mesta boli vybudované pozdĺž pobrežia medzi ústím rieky Pád a riekou Piava. V dňoch zvaných „aqua alta“ (vysoká voda), ktorých býva každoročne priemerne 54, sa tu zvýši hladina mora až o 90 cm.

Celá benátska communa mala 1. januára 2004 271 634 obyvateľov, z toho v historickom centre žilo (centro storico) 62 000 obyvateľov a mimo lagúny (terra ferma), hlavne v mestách Mestre a Marghera 176 000 obyvateľov. Metropolitná oblasť Benátky-Padova je domovom pre viac ako 1,5 milióna ľudí.

Benátske súostrovie sa rozprestiera na 7 štvorcových kilometroch. Rozloha communi je väčšia, patria k nej ostrovy Burano, Murano a Torcello v samotnej lagúne, ostrovy Lido a Pellestrina zo smeru mora a mestá Asseggiano, Carpenedo, Chirignano, Dese, Favoro, Malcontenta, Marghera, Mestre, Tessera, Trivignano a Zelarino na pevnine. Samotné Benátky sa delia na šesť mestských štvrtí, volajúce sa sestieri. Tieto časti sú Cannaregio, Castello, Dorsoduro, San Marco, San Polo a Santa Croce.

Benátky sa nazývajú kráľovnou Jadranského mora, mestom vody a mestom svetla. Od roku 1987 sú ako jedna z najnavštevovanejších talianskych destinácií zapísané na zozname svetového dedičstva UNESCO.

Benátska republika bola námorná veľmoc a jedno z dejísk križiackych výprav, rovnako ako dôležité centrum obchodu (hlavne obchodu s korením) a umenia počas renesancie. Dejiny Benátok sa začínajú v polovici 5. storočia. Na neobývané ostrovy sa uchýlili obyvatelia okolitých pevninských miest (hlavne aquilejskí Rimania) pred nájazdmi barbarov (Hunov). Založili tu niekoľko osád. Tie sa v roku 697 spojili do Benátskeho námorného zväzku na čele s dóžom, ktorého počnúc 8. storočím menovalo zhromaždenie ľudu. Benátky sa tak vymanili spod vplyvu Byzancie a stali sa nezávislou republikou, čo bol prvý krok k ich politickému a hospodárskemu vzostupu.

Výhodná poloha dopomohla mestu k získaniu významného postavenia v obchode s Orientom, ktorý sa stal najdôležitejším zdrojom jeho prosperity. Svoje nemalé sebavedomie dali Benátky najavo v roku 829. Je to rok slávnostného privezenia relikvií evanjelistu svätého Marka, ktoré boli ulúpené v Alexandrii. Odvtedy je tento svätec patrónom republiky a bdie nad jej ďalším rozkvetom. Nahradil dovtedajšieho benátskeho patróna sv. Theodoréta, ktorého socha je na stĺpe pred dóžacím palácom. Symbol sv. Marka, okrídlený lev, sa stal erbom mesta a chrám, ktorý postavili na uloženie jeho ostatkov, je dodnes neodmysliteľným centrom všetkého politického i kultúrneho diania v meste. Prudký hospodársky rozkvet Benátok bol v 10. – 11. storočí spojený aj s ich územnou expanziou. Najskôr obsadili ostrovy v Jadranskom mori a pobrežie Dalmácie. V roku 1204, počas smutne známej štvrtej križiackej výpravy, dobyli Benátčania Konštantínopol. Získali tak oporné body na Peloponéze a ďalšie územia na Balkáne a prakticky všetky ostrovy východného Stredomoria. Do Benátok sa dostala bohatá korisť, ktorá bola uložená v pokladnici chrámu sv. Marka. Súčasťou koristi boli bronzové pozlátené kone zo štvorzáprahu, umiestneného pôvodne v konštantínopolskom hippodrome (dnes sú v pokladnici chrámu, na priečelí chrámu sv. Marka sú len kópie). V roku 1381 sa skončili dlhodobé spory s Janovom, nebezpečným obchodným súperom, a to veľkolepým víťazstvom benátskych lodí pri Chioggie. Najvyššiu moc dosiahla republika v 15. storočí. Svoje výboje sústredila na taliansku pevninu. V tomto období bolo v meste postavených množstvo stavieb v štýle jedinečnej benátskej gotiky a vzniklo množstvo hodnotných umeleckých diel.

S prenikaním Turkov od východu, objavením Ameriky a nových námorných ciest do Orientu stratilo mesto Benátky svoje výsadné postavenie a začalo upadať. Snaha udržať si rozsiahle územie odčerpávala množstvo síl v častých vojnových konfliktoch, najmä s Osmanskou ríšou. Po postupnej strate mimobenátskych území nakoniec Benátky prišli v roku 1797 zmluvou medzi Francúzskom a Svätou ríšou rímskou v Campoformio aj o samostatnosť. Do roku 1805 patrili rakúskym Habsburgovcom, v rokoch 1805 – 1814 boli začlenené francúzskym cisárom Napoleonom I. do Talianskeho kráľovstva, v roku 1815 pripadli rozhodnutím Viedenského kongresu Rakúskemu cisárstvu (ako súčasť tzv. Lombardsko-benátskeho kráľovstva). Región Benátska bol v roku 1866 pripojený k Talianskemu kráľovstvu.

Najznámejším obrazom Benátok je Námestie svätého Marka, kde sa nechávajú turisti fotografovať pri kŕmení holubov a stoja v dlhom rade na prehliadku Baziliky sv. Marka. Toto námestie je navonok veľmi pekne udržiavané, no skutočný stav budov v meste je žalostný. Skoro polovica nemá vyhovujúce sociálne zariadenia a ich základy vyžadujú rozsiahlu rekonštrukciu. Tomu zodpovedajú i hotely, ktoré sú síce drahé, ale neposkytujú ani zďaleka také pohodlie ako ubytovacie zariadenia na neďalekej pevnine. Preto si turisti často vyberajú lacnejší a pohodlnejší hotel na pobreží a do historického centra Benátok sa vyberú mestskou dopravou cez deň. Ruch v meste končí približne okolo ôsmej hodiny večer, kedy už väčšina turistov odíde poslednými autobusmi do okolitých osád.

Obyvateľstvo Benátok starne. Mladí ľudia sa kvôli vysokým cenám nevyhovujúceho bývania a pracovným možnostiam sťahujú preč do moderných miest. V historickom centre bývajú trvalo, alebo v čase turistickej sezóny, najmä miestni umelci a remeselníci.

Ekonomika Benátok je postavená hlavne na turistike a predaji benátskeho skla.

Hlavnú ulicu dopĺňa asi stovka kanálov, kde je čulý dopravný ruch. Dopravnou tepnou je Canal Grande, 4 km dlhý a asi 70 m široký kanál, ktorý prechádza priamo stredom mesta. Spája hlavnú železničnú stanicu a prístav s historickým námestím svätého Marka a centrom mesta. Jeden z najznámejších mostov je Ponte di Rialto, ktorý ako jeden z troch spája obe časti mesta rozdelené kanálom. Mramorový oblúk 48 m dlhý dopĺňajú dva rady obchodov. V meste zaisťujú dopravu motorové lode, ktoré brázdia kanály, pre turistov sú k dispozícii klasické gondoly.

Gondoly tvoria neodmysliteľnú časť života v Benátkách už od 11. storočia. Štíhlym trupom a plochým dnom sú prispôsobené pre plavbu úzkymi a plytkými kanálmi. Gondola je smerom k prove mierne zahnutá doľava, čo zabraňuje tomu, aby sa točila stále dookola.

Zdroj: Wikipedia

Portogruaro jún

Portogruaro (benátsky: Porto, furlánsky: Puart) je mesto v metropolitnom meste Benátky v regióne Veneto v severnom Taliansku. Mesto bolo centrom okresu zloženého z 11 okresov, ktoré spolu s okresom San Donà di Piave tvorili Venezia Orientale.

Portogruaro bolo oficiálne založené v roku 1140, keď arcibiskup Concordie Gervinus udelil skupine rybárov (Giovanni Venerio, Arpone, Bertaldo, Borigoio, Enrico Mosca, Giovanni Salimbene) právo usadiť sa na tomto mieste a vybudovať riečny prístav. Hrad stál na tomto mieste už v 10. storočí. V roku 1420, po stáročiach pod Patria del Friuli , ho dobyla Benátska republika . Podľa Bertoliniho by založenie mesta mohlo byť v rovnakom čase ako založenie Concordie Sagittaria . Za Benátčanov si mesto zachovalo určitú autonómiu a bolo schopné ekonomicky expandovať až do hospodárskeho úpadku Benátok od 17. storočia.

Po nepokojoch počas napoleonských vojen bolo Portogruaro v roku 1815 začlenené do Rakúskeho cisárstva . Okrem krátkeho povstania v roku 1848 zostalo Portogruaro pod rakúskou kontrolou až do roku 1866, kedy vstúpilo do novozjednoteného Talianskeho kráľovstva . Odvtedy sa počet obyvateľov Portogruara zvýšil z menej ako 10 000 na približne 25 000. Nachádza sa na rieke Lemene. So svojimi malebnými uličkami, historickými pamiatkami a priateľským duchom ponúka Portogruaro nezabudnuteľné zážitky každému, kto sem zavíta.

Prechádzka historickým centrom je ako cesta v čase. Nachádzajú sa tu staré paláce a domy s podlubiami zo 14. - 15. storočia. Na námestí Piazza della Repubblica si môžete pozrieť gotickú radnicu z červených tehál postavenú v roku 1372.za radnicou sa nachádza Oratorio della Madonna della Pescheria, malá drevená kaplnka priamo v podlubí. Slúži rybárom na rieke Lemene už od 17. storočia.

V blízkosti námestia Piazza della Repubblica stojí aj katedrála Duomo di Sant'Andrea Apostolo. V interiéri kostola sa nachádzajú maľby miestnych majstrov z 15. až 19. storočia. Čo vás však určite zaujme, je jeho voľne stojaca zvonica, ktorej výstavba sa začala v roku 1876. Čoskoro sa začala nakláňať a v súčasnosti sa nakláňa asi 42 cm od základne zvonice. Ide tak o tretiu najviac naklonenú vežu v Taliansku!

Pri návšteve Portogruaro sa určite zastavte aj pri ikonickom kostole San Giovanni Elemosinario z 12. storočia s úžasnou fasádou a zdobeným interiérom.

Takisto si nenechajte ujsť hrad Castello di San Martino. Jeho mohutné múry, bašty a veže svedčia o jeho pôvodnom vojenskom účele, zatiaľ čo elegantný palácové priestory poukazujú na jeho neskoršiu úlohu ako sídla šľachtickej rodiny.

V Portogruaro sa nachádza aj niekoľko mlynov, ktoré tvoria dôležitú súčasť dedičstva mesta a majú kultúrny a historický význam. Tieto mlyny boli v minulosti dôležité pre miestne hospodárstvo a poľnohospodársku výrobu. Niektoré z nich boli premenené na múzeá alebo kultúrne centrá. Napríklad Mlyny svätého Ondreja boli založené v 12. storočí biskupmi z Concordie. V 15. storočí mali až desať mlynských kolies. Používali sa na mletie obilia. Biskupi ich vlastnili až do roku 1867 a ich erby sú stále viditeľné na fasáde. Vedľa mlynov sa od roku 1353 nachádza most Ponte di Sant'Andrea.

Zdroj: www.talianskoonline.sk

Bühl

Forteresse de Salses

Castellbisbal - Barcelona

Banyeres del Penedés

Banyeres del Penedès (katalánska výslovnosť: [bəˈɲeɾəz ðəl pənəˈðɛs]) je dedina v provincii Tarragona a autonómnom spoločenstve Katalánsko v Španielsku. Má 3 395 obyvateľov (podľa údajov z roku 2025).

Prvý dokument spomínajúci tento termín pochádza z roku 938, keď franský kráľ Ľudovít Ultramar potvrdil vlastníctvo kláštora Sant Cugat del Vallès. Veža stráže Banyere sa spomína v ďalších neskorších dokumentoch, ktoré potvrdzujú práva kláštora (986, 1002, 1007). V starej časti, smerom na sever, môžete vidieť pozostatky veže, ktorá sa nachádza na vrchole Puig (172 m).

V roku 1172 bola Santa Maria de Banyeres priorátom Ripollu. Prvé správy o prioráte Banyeres pochádzajú z 13. storočia. Dokument z roku 1574 spomína priorát ako kláštor Santa Maria de Banyeres, z ktorého sa zachovala pustovňa, krásny príklad románskej architektúry.

V roku 1960 bola na pozemku Mas Canyís v Masies de Sant Miquel objavená nekropola zo 6. až 5. storočia pred Kristom. Niektoré z archeologických pozostatkov, ktoré sa tam našli, sú vystavené v Múzeu Guimerà vo Vendrelle. Ibero-rímske pozostatky sa našli aj na iných miestach. Môžeme teda povedať, že osídlenie obce Banyeres pochádza z tohto obdobia.

V roku 1998 bolo okolo pustovne Masies de Sant Miquel objavené dôležité iberské nálezisko z 3. storočia pred Kristom, ktoré je zapísané ako kultúrne dedičstvo národného záujmu, pretože sa predpokladá, že je nervovým centrom východnej Kosetanie. Cieľom generalitátu a mestskej rady Banyeres je vytvoriť rozsiahly iberský park, ktorý bude možné postupne sprístupniť verejnosti, ako budú vykopávky pokračovať.

Zdroj: Wikipedia a www.banyeresdelpenedes.cat

Portogruaro apríl

Pri návšteve Portogruaro sa určite zastavte aj pri ikonickom kostole San Giovanni Elemosinario z 12. storočia s úžasnou fasádou a zdobeným interiérom.

Zdroj: www.talianskoonline.sk

Hegyaljai Szarvas csárda

Pod Vezuvom

Salerno

Salerno je prístavné mesto v Salernskom zálive v južnom Taliansku. Prvé osídlenie pochádza z deviateho storočia pred Kristom. Názov mesta je odvodený od rímskej kolónie a vojenského tábora Salernu. Dnes je Salerno hlavným mestom provincie Salerno v Kampánii a od roku 1970 je univerzitným mestom. V rokoch po druhej svetovej vojne sa Salerno vyvinulo na významné mesto a malo 125 958 obyvateľov (k 31. decembru 2024).

Už v staroveku sa prístav stal dôležitým obchodným centrom, ktoré presahovalo jeho vojenskú funkciu. V stredoveku existovali obchodné vzťahy so Sicíliou a severnou Afrikou; Salerno bolo od roku 983 arcibiskupstvom a lekárska fakulta v meste je známa ako prvá vysoká škola alebo „univerzita“ stredovekej Európy. V modernej dobe priniesol rozmach nástup industrializácie . Globálna kontajnerová doprava prístavu zostáva významná.

Medzi významné budovy patrí hrad Castello di Arechi , ktorého časti pochádzajú z normanských čias, a katedrála s impozantnou vežou. Nachádza sa tu hrobka svätého Gregora VII. a možno aj hrobka evanjelistu Matúša.

Staroveké časy

Predrímske obdobie

Prvé osídlenie v oblasti okolo Salerna je zdokumentované medzi 9. a 6. storočím pred Kristom. Do tohto obdobia spadá aj založenie osko - etruského mesta Irna, ktoré sa nachádza v dnešnej štvrti Fratte. Toto osídlenie bolo dôležitým východiskovým bodom pre etruský obchod s gréckymi kolóniami Posidónia a Elea. Po bitke pri Kumách (474 pred Kristom), v ktorej boli Etruskovia zatlačení, sa mesto stalo súčasťou syrakúzskej sféry vplyvu. Okolo roku 420 pred Kristom dobyli Kumy Samniti a víťazi obsadili aj Irnu.

Rímske obdobie

S rímskou expanziou v Kampánii začala Irna strácať svoj význam a bola nahradená rímskou kolóniou Salernum (založenou v roku 194 pred n. l. s vojenským táborom). Nová osada postupne stratila svoju vojenskú funkciu v prospech svojej úlohy obchodného centra. Salernum bolo s Rímom spojené cestou Via Popilia. Rímske Salernum dosiahlo svoj najväčší rozsah počas Konštantínovho obdobia (približne 8 000 obyvateľov na ploche 27 hektárov).

Neskorá antika

Počas gótskych vojen (532 – 552) sa kontrola nad Salernom niekoľkokrát menila medzi Gótmi a východnými Rimanmi. Gótske rodiny však v meste naďalej žili aj po konečnom byzantskom víťazstve, o čom svedčí hrobka gotického dievčaťa, ktoré zomrelo v roku 566 pod kostolom San Pietro a Corte.

Stredovek

Raný stredovek

Presný dátum dobytia Longobardov nie je známy. Počas expanzie Longobardov do severného, stredného a južného Talianska založil lombardský vojvoda Zotto v roku 571 Beneventské vojvodstvo s mestom Benevento ako jeho hlavným mestom. Salerno sa stalo súčasťou tohto vojvodstva.

Počas vlády vojvodu Arichisa II. z Beneventa (758 – 787) sa uskutočnilo mnoho stavebných projektov. Tieto stavebné aktivity v podstate predstavovali obnovu Salerna a prispeli k jeho oživeniu. Okrem iného boli rozšírené mestské hradby a postavený kniežací palác.

S postupom Franov do lombardského kráľovstva sa zdalo, že nezávislosť beneventského vojvodstva je ohrozená. Arichis preto hľadal kniežacie sídlo, kde by bol menej vystavený hroziacej hrozbe zo strany Frankov, a vybral si Salerno. Okrem väčšej a bezpečnejšej geografickej vzdialenosti od franského kráľovstva boli pri Arichisovom rozhodnutí pravdepodobne rozhodujúcimi faktormi priama poloha pri Salernskom zálive a s ním spojený prístup k Stredozemnému moru. Beneventský knieža dúfal, že blízkosť mora prinesie užšie väzby s Východorímskou ríšou, keďže byzantskí cisári boli spojencami v boji proti Frankom. Dôležitým faktorom bola aj dobrá infraštruktúra medzi Salernom a najdôležitejšími mestami vojvodstva.

Po dobytí lombardského kráľovstva Karolom Veľkým v roku 774 Arichis II. formálne uznal franskú nadvládu a kniežatstvo Benevento zostalo autonómne. Arichis prevzal titul princeps a vládol s kráľovskou mocou. Postupom času sa Salerno stalo jediným hlavným mestom kniežatstva Benevento. Prílev mnohých lombardských šľachtických a aristokratických rodín zvýšil prestíž mesta. Táto zvýšená prestíž a ustanovenie Salerna za hlavné mesto spôsobili, že beneventská aristokracia, ktorá predtým mala značnú politickú moc a vplyv, sa cítila znevýhodnená, čo viedlo k nezmieriteľnému konfliktu medzi šľachticmi zo Salerna a šľachticmi z Beneventa.

Tento konflikt nakoniec viedol k rozdeleniu kniežatstva. V roku 849 Ľudovít Taliansky toto rozdelenie schválil. Vznikli dve nezávislé kniežatstvá Salerno a Benevento. Salernské kniežatstvo získalo územia Tarentu, južnej Lukánie a Tyrhénskych území od hraníc Spoletského vojvodstva po Cosenzu. Rozdelenie a následne aj nezávislosť boli dôležitou udalosťou a zásadnou zmenou pre Salerno, ktoré sa stalo centrom rozsiahleho územia. Vďaka neustálemu prílevu šľachtických rodín, ktoré v meste stavali domy, kostoly a kláštory, sa urýchlila urbanizácia Salerna a okolia.

V polovici 9. storočia prebiehal v Salernskom kniežatstve proces zbavovania sa moci. Grófovia z Capuy ašpirovali na moc a nakoniec zosadili princa Guaimaria (Waimara). Za vlády Atenulfa (887 – 910) sa zmocnili aj kniežatstva Benevento. Okrem toho v nasledujúcich desaťročiach dochádzalo k nájazdom Saracénov a Salerno stratilo územia Tarentum, Matera a Acerenza, ktoré sa neskôr dostali pod byzantskú vládu. Skupiny lúpežných Saracénov, často v službách rôznych regionálnych kampánskych kniežat, opakovane útočili na Salerno od polovice 9. storočia.

Vrcholný stredovek

Na prelome tisícročí opäť prekvital obchod, ktorý bol predtým zničený. Zatiaľ čo Benátky sa stali významnými v západnom Janove a na východnom Jadrane, Amalfi a Salerno rozvinuli pozoruhodný obchod s moslimskou Sicíliou a severnou Afrikou. Obchodné centrá sa objavili v Levante po križiackych výbojoch. Lekárska fakulta v Salerne dosiahla svoj vrchol v 12. storočí a na istý čas mestu vyniesla prezývku Civitas Hippocratica („Hippokratovo mesto“).

Rané novoveké obdobie

Kniežatá zo Sanseverina a konflikty so španielskymi vládcami

Ako súčasť Neapolského kráľovstva bol osud Salerna úzko spätý s osudom Neapola. V 15. storočí bolo mesto dejiskom konfliktu medzi rodmi Anjouovcov a Aragóncov. Po víťazstve Aragóncov a povýšení Alfonza V. Aragónskeho na Alfonza I. Neapolského v roku 1441 sa Salerno dostalo pod španielsku vládu a padlo do rúk Roberta Sanseverina, ktorý Španielov podporoval. Sanseverínske kniežatá následne upevnili politickú a administratívnu moc v Salerne a priniesli hospodársky a kultúrny rozmach, ktorý zahŕňal aj oživenie lekárskej fakulty. Tento rozmach však netrval dlho a syn a nástupca Roberta Sanseverina, Antonello , sa zúčastnil takzvaného „sprisahania barónov“ proti Ferdinandovi I. Aragónskemu, ktorý sa postavil proti rastúcim centralizačným snahám Neapolského kráľovstva a súvisiacemu úpadku moci feudálnych pánov. Antonello Sanseverino musel utiecť do Francúzska a v roku 1495 sa vrátil do Talianska s vojskami francúzskeho kráľa Karola VIII.

V 16. storočí konflikt so španielskou vládou pokračoval a mal ďalšie negatívne dôsledky pre Salerno: Ferrante Sanseverino, Antonellov vnuk a posledný „principe di Salerno“, sa postavil proti španielskej inkvizícii. To viedlo ku konfliktu so španielskymi vládcami a nakoniec k Sanseverinovmu exilu v roku 1552, počas ktorého žil vo Francúzsku až do svojej smrti. Rodina Sanseveriniovcov bola zbavená majetku a ich majetok bol rozdaný alebo predaný iným kniežatám. Konflikt mal dôsledky aj pre Salerno a znamenal začiatok obdobia úpadku mesta, ktoré pokračovalo až do konca španielskej a francúzskej vlády v 18. storočí.

V roku 1544 sa Salerno takmer stalo obeťou nájazdu osmanského korzára Khair ad-Din Barbarossa . Bol v službách Osmanskej ríše, ktorá v tom čase udržiavala neformálne spojenectvo s Francúzskom („nesväté spojenectvo“). V rámci tohto spojenectva, ktorého cieľom bolo spôsobiť čo najväčšie škody španielskym územiam, Khair ad-Din už začiatkom roku 1544 vyplienil Elbu, Procidu a Ischiu. 27. júna zhromaždil svoju flotilu v Salernskom zálive s úmyslom zaútočiť a vyplieniť Salerno a Amalfi. Obyvatelia Salerna utiekli do okolitých hôr alebo sa ozbrojili. Kvôli silnému vetru, ktorý útok pirátov znemožnil, však bolo Salerno ušetrené. Z vďačnosti bol do erbu mesta zakomponovaný patrón mesta, evanjelista Matúš, ku ktorému sa obyvateľstvo modlilo za vyslobodenie.

Ippolito di Pastina a úpadok mesta v 17. storočí

V 17. storočí však úpadok Salerna pokračoval. Po vyhnaní Ferranteho Sanseverina a rozdrobení miestnej moci Španieli zvýšili dane v Salerne, rovnako ako v celom Neapolskom kráľovstve, aby financovali vojnu proti Francúzsku. Po španielskom edikte v januári 1647, ktorý uložil vysoké clá na obilie a ovocie, sa povstanie v Neapole, vedené rybárom Tommasom Masaniellom, v lete toho istého roku rozšírilo do ďalších miest. Od 11. júla 1647 obyvatelia Salerna drancovali domy bohatých a šľachtických rodín; počet povstalcov tam pod ich vodcom Ippolitom di Pastina rýchlo rástol . Salerno sa následne stalo zúrivým bojiskom medzi povstalcami, ktorých podporovali francúzske vojská, a španielskymi silami. Pastina a francúzske vojská boli po skončení Neapolskej republiky v apríli 1648 vyhnaní a ich pokus o znovudobytie Salerna sa im nepodaril.

V druhej polovici 17. storočia mesto spustošilo niekoľko katastrof. V roku 1656 zúril v Salerne, rovnako ako vo veľkej časti južného Talianska, Veľký mor a potom silné zemetrasenia 5. júna 1688 a opäť v roku 1694 spôsobili spúšť. Obnova trvala desaťročia, pretože počet obyvateľov sa zmenšil na niekoľko tisíc a mnoho budov bolo zničených.

Rekonštrukcia mesta v 18. storočí a situácia počas napoleonskej éry

V dôsledku politického vývoja v Európe sa Neapolské kráľovstvo dostalo pod kontrolu Habsburgovcov po vojne o španielske dedičstvo (1701 – 1714), počas ktorej bolo okupované južné Taliansko, a po následných mierových zmluvách v Utrechte (1713) a Rastatte (1714). Obdobie rakúskej vlády nad Neapolským kráľovstvom (a od roku 1720 aj nad Sicílskym kráľovstvom) však netrvalo dlho a Neapol a Sicília sa v roku 1735 v rámci Viedenského mieru dostali pod kontrolu španielskych Bourbonovcov.

V rámci daňovej politiky španielskeho kráľa Karola III. sa v roku 1755 uskutočnilo sčítanie ľudu s cieľom určiť počet daňovníkov (Catasto onciario). V Salerne toto sčítanie zaznamenalo približne 10 000 obyvateľov v 1 500 domácnostiach, ako aj 639 cudzincov.

Pod vplyvom osvietenstva sa v druhej polovici 18. storočia zintenzívnila rekonštrukcia Salerna a obnovili sa kostoly a kaštiele, ktoré charakterizujú historické centrum mesta.

Počas napoleonskej éry bojovalo Salerno ako súčasť Neapolského kráľovstva proti francúzskym vojskám v prvej a druhej koaličnej vojne. Keď sa porážka blížila k bezprostrednej blízkosti, kráľ Ferdinand IV., syn Karola III., utiekol na Sicíliu, ktorá zostala pod jeho vládou aj po jej dobytí napoleonskými silami. Diskusie o republikánskej forme vlády prebiehali medzi neapolskou buržoáznou a aristokratickou elitou už počas osvietenstva, čo viedlo k vyhláseniu Neapolskej republiky 22. januára 1799. Bývalé Neapolské kráľovstvo sa tak stalo dcérskou republikou Francúzska a bola ustanovená dočasná vláda pod francúzskou kontrolou.

Neapolská republika existovala len krátko a rojalistické vojská spolu s roľníckou milíciou a ruskými expedičnými silami dobyli Neapol, ktorý francúzske vojská opustili 7. mája 1799, čím sa mesto vrátilo ku kráľovstvu. Republikáni, ktorí sa pokúšali brániť Neapol, nakoniec kapitulovali medzi 19. a 23. júnom 1799 výmenou za bezpečný prechod. Horatio Nelson však túto kapituláciu neprijal a mnohí republikáni boli prenasledovaní, odsúdení a obesení.

Počas tretej koaličnej vojny sa Ferdinand opäť postavil proti Francúzsku, čo po porážke neapolských vojsk v bitke pri Campo Tenese viedlo k jeho vyhnanstvu na Sicíliu a k dosadeniu brata cisára Napoleona I., Jozefa Bonaparteho, za neapolského kráľa. O dva roky neskôr ho nahradil Joachim Murat.

Počas tohto obdobia sa Ferdinandovi podarilo udržať si moc na Sicílii, ale aby si udržal svoju pozíciu, bol proti svojej vôli nútený zaviesť ústavu a usporiadať parlamentné voľby. Po znovudobytí Neapola v roku 1815 dosiahol s medzinárodnou podporou zjednotenie Sicílskeho a Neapolského kráľovstva do Kráľovstva oboch Sicílií, ktoré trvalo do roku 1861.

V 19. storočí

Na začiatku 19. storočia boli Neapol a Salerno centrami karbonárov, jednej z tajných spoločností, ktoré sa zasadzovali za zjednotenie Talianska. Zatiaľ čo počas napoleonskej éry podporovali kráľa Ferdinanda, v roku 1820 s širokou podporou verejnosti požadovali, aby Ferdinand obnovil španielsku ústavu z roku 1812. Povstanie bolo potlačené a členovia karbonárov boli prenasledovaní.

Región okolo Neapola zohral dôležitú úlohu aj v období Risorgimento koncom 19. storočia. Veľká časť obyvateľstva podporovala snahy o zjednotenie Talianska, ktoré sa dosiahlo v roku 1861 po niekoľkých vojnách prostredníctvom plebiscitu. Salerno bolo treťou provinciou v tomto procese, ktorá hlasovala za pristúpenie v plebiscite.

Do roku 1860 počet obyvateľov Salerna už presiahol 20 000 a rastúca industrializácia viedla k ďalšiemu geografickému a ekonomickému rastu mesta až oveľa neskôr. Prvá textilná továreň sa v meste otvorila v roku 1830 a ďalšie spoločnosti v tomto sektore sa rýchlo etablovali, takže do roku 1877 s 10 000 zamestnancami v 21 továrňach Salerno dokonca predbehlo Turín (4 000 zamestnancov), ktorý bol v tom čase považovaný za centrum talianskej industrializácie.

Od 20. storočia

Salerno sa nenachádza v „Talianskom štvoruholníku“ v centrálnom Stredomorí, ktorý bol dôležitý pre taliansku zahraničnú politiku v prvej polovici 20. storočia, a len mierne hraničí s Tyrhénskym morom.

Počas druhej svetovej vojny sa Spojencom v roku 1943 podarilo úspešne vylodiť v Taliansku južne od Salerna. Toto nasledovalo po odstúpení Talianska z fašistickej aliancie (Osi alebo Protikominternského paktu) v júli a po Cassibileho prímerí 8. septembra.

Od 60. rokov 20. storočia sa začal stavebný boom, ktorý priniesol ubytovanie a zariadenia na trávenie voľného času pre rýchlo rastúci cestovný ruch v regióne. Pritom sa zanedbávala ochrana historických budov v centre mesta. Až od 90. rokov 20. storočia sa staré mesto oživilo, paláce sa zrekonštruovali a remeselníci a umelci sa presťahovali do nových dielní.

V roku 1968 bola bývalá škola rozšírená na univerzitu s rozsiahlym kampusom, ktorý je teraz rozdelený na 10 fakúlt pokrývajúcich rôzne odbory. Univerzitu navštevuje približne 40 000 študentov a väčšina z nich žije v meste.

Poggiomarino

Poggiomarino je obec v metropolitnom meste Neapol v talianskom regióne Kampánia, ktorá sa nachádza približne 25 km východne od Neapola.

Domy na koloch, nájdené počas výstavby kanála a datované do 2. tisícročia pred n. l. Predpokladá sa, že Pompeje založili obyvatelia tejto prehistorickej dediny pred 6. storočím pred n. l.

Kostol sv. Rosaria del Flocco (polovica 18. storočia)

Palazzo di Cristallo (Palazzo Nunziata , okolo 1738), menší príklad vezuvských víl, ktoré charakterizujú Kampániu.

Vila Quinto , teraz v zlom stave zachovania.

Errenteria

Castillo de Sardea

Sofia a Vidin

Atény február

Atény (novogr. Αθήνα – Athina, starogr. Αθήναι – Athénai) sú hlavné a najväčšie mesto Grécka a zároveň hlavné mesto gréckeho regiónu Atika (Attikí). Kozmopolitné moderné mesto je veľmi známe ako mestský štát a dôležité kultúrne a vzdelávacie centrum staroveku. Je pomenované po svojej patrónke bohyni Aténe.

Starovek

Atény boli obývané už od neolitu, nepatrilo však medzi hlavné centrá Grécka. Väčšie osídlenie tu vzniklo pravdepodobne v pelasgickej dobe, samotné toponymum Atény je predgréckeho-pelasgického pôvodu. Významnejším sa stali v mykénskej dobe, kedy bolo na akropole vystavané mohutné centrum, pravdepodobne palác a pevnosť. Zvyšky kamennej stavby z mykénskeho obdobia vidieť dodnes. Mykénske Atény zanikajú niekedy po roku 1200 pred Kr., obyvateľstvo však pretrvalo a v neskoršom období boli známi ako Ióni. Kontinuita iónskeho osídlenia v Atike pretrvala. V klasickej dobe Aténčania odvodzovali svoj pôvod výlučne od Iónov, pričom iný pôvod odmietali.

Gréci sa kultúrne znovu vzchopili až v 9. stor. pred Kr. V tejto dobe Aténam vládla aristokracia a z nej volení králi (basileioi). Kráľovský systém bol však neskôr nahradený a Aténam vládli úradníci, tzv. archontes. Počas tohto obdobia sa začína rodiť demokracia. V roku 624 pred Kr. bol aténsky úradník Drakon poverený zostavením zákonov. Tieto zákony boli najstaršou európskou písomnou zostavou zákonov. Zákony upravil v roku 594 pred Kr. Solón, ktorý tak pomohol vyriešiť hospodárske problémy Aténskeho štátu, pričom rozdelil občanov Atén do 4 tried, podľa majetku. Každá trieda mala určité výsady a povinnosti. V tomto období sa Aténčania podieľali na gréckej kolonizácii. Aj Atény zažili vládu tyranov, na tretíkrát si moc uzurpoval Peisistratos, po jeho smrti vládli jeho synovia Hipparchos a Hippias. Hippias bol neskôr vyhnaný.

Grécky archont Kleisthenes vypracoval nové rozdelenie obyvateľov Atiky, čím vytvoril demokratický systém, kde mal každý občan možnosť voliť a hlasovať, bola obmedzená moc aristokracie a moc sa dostávala do rúk jednoduchého ľudu. Grécky generál Miltiades porazil v bitke pri Maratóne Peržanov, ktorí napadli Grécko. V druhej výprave však boli Peržania úspešní, porazili Grékov a dokonca vyplienili Atény, a zničili pôvodnú Akropolu. Aténčania sa však nevzdali a Peržanov zničili v námornej bitke pri Salamine, pod vedením Themistoklesa. Po tomto víťazstve, vzrástla moc Atén, ktoré vytvorili Aténsky spolok, kde združili susedné grécke štáty. Aténčania si tak vytvorili skutočnú ríšu, ktorej sa začal obávať ich rival, Sparta. Moc v štáte mali teraz stratégovia (generáli) fýl, najslávnejší stratég bol určite Perikles, ktorý zavádza nové demokratické reformy. Podporuje chudobných, zavádza žoldnierske vojsko, určí stále platy a podporuje výstavbu nových budov. Pokračoval v Kleisthenových reformách a postaral sa o úplné oslabenie aristokracie. Perikles chcel zjednotiť všetkých Grékov do jedného štátu, pod vládou Atén, to sa mu však nepodarilo, nakoľko rovnaké ambície mala aj silná Sparta. Perikles však postavil v Aténach novú Akropolu, ktorá tu stojí dodnes, na jej výzdobe sa podieľal slávny sochár Feidias. Za Perikovej vlády sa spor so Spartou vyostril, bola vyhlásená Peloponézska vojna, pričom Sparťania vtrhli do Attiky a obkľúčili Atény, kde sa šíril mor na ktorý zomrel aj Perikles. Aténčania nato zaútočili na Syrakúzy, spojenca Sparty, no i tu aj v ďalšej bitke boli porazení. Tým sa končí ich sen o zjednotení Grécka pod vládou Atén. Hegemóniu získala Sparta, ale nie nadlho. Sparťania v Aténach zrušili demokraciu a zaviedli tzv. oligarchiu, aristokratický prospartský spôsob vlády. Moc Sparty bola postupne potlačená ostatnými Grékmi, Atény sa znovu vzchopili, dokonca obnovili svoj spolok, no ambície o zjednotení Grékov mali tentokrát Macedónci. V roku 338 pred Kr. Macedónci porazili južných Grékov, pod vedením Atén v bitke pri Chaironei. Tak sa Grécko zjednotilo pod vládou macedónskeho kráľa Filipa II. a Atény definitívne stratili svoju nezávislosť a demokraciu. Slávny odporca Macedónie bol Aténčan Demostenes, ktorý následne spáchal samovraždu. Po smrti Alexandra Veľkého sa Atény stali súčasťou Aitolského spolku gréckych štátov a tak sa vymanili spod kontroly Macedónie. V 2 stor. pred Kr. sa však Macedónci dostali do sporu s Rimanmi, lebo podporovali Hannibala. V troch macedónskych vojnách si nakoniec Rimania definitívne podrobili Macedóniu a južnému Grécku darovali slobodu. Avšak už v roku 146 pred Kr. vznikol odpor Grékov k Rímu, nakoľko sa Rimania angažovali do samostatného Grécka. Gréci boli porazení a pričlenení k Rímu. Výnimkou boli iba Atény, ktorým Rimania za lojálnosť nechali samostatnosť, no bol to skôr formálny akt. Definitívne sa Atény stávajú súčasťou Ríma až keď sa spojili s gréckym Pontským kráľovstvom proti Rímu. Rímsky generál Lucius Cornelius Sulla vtedy Atény dobyl a zničil prístav Pireus.

Rimania však grécku kultúru veľmi obľubovali a tak nastáva ďalší kultúrny rozmach Atén. Platónova akadémia stále fungovala a mesto prosperovalo aj naďalej. Mnoho slávnych Rimanov ako generál Germanicus, cisári Nero či Hadrián navštívilo Atény a obľúbilo si ich. Hadrián dokonca postavil celú novú štvrť, mesto obohatil akvaduktmi, kúpeľmi a verejnými stavbami, dokončil chrám Dia Olympského. Bohatý aténsky aristokrat Herodes Attikos si získal slávu v Ríme, stal sa rímskym senátorom a Atény skrášlil o veľké divadlo pod Akropolou, Odeón Heroda Attika, ktorý funguje dodnes. Postupný zánik prichádza v 3. storočí, vtedy Atény a Grécko vyrabovali germánski Heruli a Góti, rovnako tak spravili aj v 5. storočí Alarichovi Vizigóti a Attilovi Huni. Gréci sa snažili s barbarmi bojovať, no nepodarilo sa im ich odraziť.

V Aténach sa už od 1. storočia šírilo kresťanstvo, ktoré bolo od roku 392 uznané za oficiálne náboženstvo Rímskej ríše, čím vlastne padol pohanský význam Atén. V roku 395 sa Atény s celým Gréckom stali súčasťou Východorímskej ríše (grécka Byzancia). Staroveké dejiny Atén sa končia v 6. storočí, kedy cisár Justinián I. dal zavrieť Platónove akadémie. Väčšina Grékov už zabudla na staré pohanské náboženstvo.

Stredovek

Síce boli Atény viackrát vyplienené rôznymi barbarskými kmeňmi, v novej gréckej Byzantskej ríši prosperovali do 6. až 7. storočia. Viaceré nálezy nám potvrdzujú, že Stredné Grécko patrilo k významným a vyspelým územiam ríše. Väčšina obyvateľstva Atiky, tak ako aj dnes, sa vtedy sústreďovala v Aténach, pričom tak to fungovalo aj s ostatnými gréckymi územiami, ľudia sa sústredili v mestách. Tak nastal hospodársky rozkvet Atén, no kultúrnu funkciu Grékov prebral Konštantínopol, do ktorého bolo z Atén odnesených veľa umeleckých diel.

Definitívny pád mesta iniciovali až Slovania. Tí v 6. storočí napadli Grécko, a na niektorých miestach sa usadzovali. Slovania dobyli aj Atény, no v Strednom Grécku sa neusadili vo veľkom počte, iba tadiaľto prechádzali na Peloponéz, preto nespôsobili Grékom trvalé ujmy. Atény sa tak vymkli spod kontroly Byzancie. Z tohto obdobia, keď Slovania okupovali Grécko, pochádzala cisárovná Irena, rodáčka z Atén. Tá sa zaslúžila o prvé veľké vojenské akcie proti gréckym Slovanom. Boli urobené viaceré opatrenia, vojenské akcie, následné porážky Slovanov a do 9. storočia ich presídlenie z Grécka do Anatólie. Väčšina gréckych miest sa však z týchto útokov nespamätala. Tak to bolo aj s Aténami, ľudia sa utiahli na vidiek a z mesta ostali iba ruiny a malá dedina. Posledný rozmach Atén ako mesta bol v 12. storočí, kedy sa sem Gréci opäť vrátili, pričom tu bola obnovená staroveká agora a obchodný význam mesta tak rástol. Boli tu vystavané kostoly a v meste opäť prekvitalo umenie, byzantské umenie. Ďalší pád prišiel, keď Byzanciu zničili križiaci, pričom Európania si v Aténach vytvorili štát Aténske vojvodstvo. Akropola bola prestavaná na stredoveký hrad, Propylaje boli zakomponované do opevnenia, v blízkosti bola postavená veža. V tomto období sa však postupne končí obývanie Attiky gréckym obyvateľstvom. Atiku, ako po vojnách málo zaľudnené územie, osídlili na podnet Európanov epirské kmene Arvanitov, hovoriace albánskym dialektom. Títo Arvaniti však boli ortodoxného vierovyznania a tak sa po usadení v Atike označili za Grékov. Atickí Gréci, sa následne s Arvanitmi pomiešali a albanizovali sa. Mnoho pôvodných Aténčanov však počas predchádzajúcich vojen z Atén utiekla a usadili sa na ostrove Aegina, neďaleko Atén. Priamo v Aténach sa však grécke obyvateľstvo udržalo. Posledným slávnym Grékom z Atén bol určite v 15. storočí filozof a historik, grécky vlastenec Laonikos Chalkokondyles. V 15. storočí Atény, už ako malé mesto, dobyli Turci.

Turecká nadvláda

Turci v Aténach, ako v malom meste, zriadili v starovekom Partenóne mešitu. Počas tureckej doby utrpeli antické pamiatky Atén najväčšiu škodu. Turci zničili chrám bohyne Atény Niké, aby mohli opevniť Akropolu pred Benátčania, kde vytvorili pevnosť. Benátčania bombardovali Akropolu a keďže tu bol sklad munície, chrám vybuchol a v takejto podobe ho poznáme dodnes. Atény prežívali mierny rozmach od 16. stor., kedy sa miestne grécke aristokratické rody venovali obchodu a podporovali miestni obchod, obchodovali s rozličným tovarom so západnou Európou, najmä s Talianskom. Atény mali v roku 1580 17.600 obyvateľov, hlavne Grékov, ale aj Arvanitov a moslimov. Obchodníci boli Gréci, ktorí s Benátkami obchodovali s olivovým olejom, obchodovali však aj s iným tovarom, ako sú potraviny, či koža, najmä s Francúzmi a Angličanmi. Obchod prebiehal námorne, cudzie lode kotvili v Pireu. Evliya Çelebi, turecký cestovateľ 17. stor. uvádza, že Atény majú 2050 domov, z toho 1300 gréckych, 600 tureckých a 150 arvanítskych. Čelebi tiež informuje, že miestni Turci rozprávajú len po grécky a že grécki podnikatelia majú kontakty v najvyšších kruhoch západnej Európy. Atény tejto doby mali bohaté poschodové kamenné domy, kde žili bohatí grécki obchodníci, každý dom mal fontánu a často ho zdobili antické pamiatky, naopak moslimovia boli chudobní a žili hore na akropole v jednoduchých malých domoch. Mestské cesty neboli kamenné, avšak boli udržiavané a čisté.

V roku 1822, počas gréckej vojny za nezávislosť Gréci dobyli tureckú pevnosť na Akropole a Turkov z Atén vyhnali, ale v roku 1826 sa Turci Atén opäť zmocnili, keď potlačili prvé povstanie Grékov. Po definitívnej nezávislosti Grékov v roku 1830 turecké vojsko navždy Atény opustilo a tak bolo mesto pripravené na svoju druhú veľkú slávu.

Moderné dejiny

Atény uznal za hlavné mesto grécky kráľ Otto I. v roku 1832, dovtedy bolo hlavné mesto Nauplio na Peloponéze. Mesto bolo v tej dobe malé, vyľudnené, približne s 5 000 obyvateľmi. Iné správy však udávajú počet až 11 000 obyvateľov, hlavne kresťanov-Grékov a Arvanitov, ale aj moslimských gréckohovoriacich a tureckohovoriacich Turkov. Gréci boli hlavne bohatí obchodníci a byzantskí aristokrati, teda pôvodní Aténčania, Arvaniti boli novousadlíci z atických dedín.

Keď sa však stali Atény hlavným mestom Grécka a sústredili sa tu všetky úrady a inštitúcie, veľa Grékov z rôznych častí Grécka, ale aj iných gréckych území sa sem sťahovali. Mesto bolo nanovo vystavané, v modernom európskom štýle, postavil sa tu kráľovský palác (dnes Hellénsky parlament), Národná knižnica, Aténska Platónova univerzita, budova starého parlamentu (dnes Hellénske národné múzeum), rokovacia budova Zappeion, Aténska mestská hala, Národná záhrada, námestia a neskôr aj nový kráľovský palác (dnes prezidentský palác). Do začiatku 20 stor. boli Atény opäť obývané gréckohovoriacimi ľuďmi. Definitívne pogréčtenie celej Attiky a teda aj Atén prišlo po roku 1923, kedy sa konala Grécko-turecká výmena obyvateľov, pričom do Grécka prišlo z Anatólie približne :) 2 000 000 etnických Grékov, pričom viac ako 400 000 z nich sa usadilo v okolí Atén a založili tu mestá, ktoré sa neskôr spojili s Aténami a dnes tvoria mestské časti, tieto mestá v meste sú Nea Ionia, Nea Smyrni, Nea Chalkidona, Nea Erythrea, Nea Filadelfia, Kesariani, Nikea, Kallithea či Argyrupoli. V nasledujúcom období sa väčšina Grékov zo Stredného Grécka a aj z Peloponézu vysťahovala za lepším životom do Atén a tak sú Atény dnes miliónovým veľkomestom. Po rozpade Sovietskeho zväzu sem prišli ďalší etnickí Gréci z bývalých sovietskych krajín, ako aj imigranti z Poľska a Albánska. Žije tu aj Asýrska komunita, ktorá ušla z Turecka.

Moderná kultúra

Moderní Aténčania sa snažia svoju kultúru priblížiť čo najviac veľkej kultúre svojich starovekých predkov. Atény, tak ako aj v staroveku aj dnes sú centrom gréckej kultúry. Atény sú slávne svojou históriou a tak tu dnes môžeme navštíviť až sedem veľkých archeologických múzeí. Sídlia tu rôzne archeologické inštitúcie, pod záštitou Hellénskeho ministerstva kultúry a Aténskej univerzity. Gréci, tak ako aj v staroveku, tak aj dnes obľubujú návštevu divadiel, preto majú Atény najväčší počet divadiel na svete, nachádza sa tu až 148 divadelných inštitúcií. V antickom divadle Heroda Attického sa dodnes konajú divadelné hry, antické predstavenia, alebo hudobné festivaly gréckej hudby. Nachádza sa tu veľká koncertná hala, a Olympijský štadión, ako aj veľký futbalový štadión, kde sa hrajú významné zápasy. Mesto ročne hostí milióny turistov z celého sveta. Je zaujímavé, že tu skoro zľudoveli mnohé antické remeslá, ako vyrábanie antických váz, či mramorových sôch, z ktorých výroby prosperujú viaceré firmy.

Architektúra

Architektúra Atén je taká kozmopolitná ako samotné Atény. Môžeme tu obdivovať pôvodné zachované, starogrécke pamiatky, pamiatky z rímskeho obdobia, byzantské kostoly, ale hlavne tu môžeme sledovať vývin modernej gréckej architektúry. Keď boli Atény vystavané, koncom 19. storočia, väčšina dôležitých budov boli postavené ako kópie antických stavieb. Námestia a parky sú skrášlené sochami gréckych filozofov, gréckych bohov, či hrdinov z vojny za nezávislosť. Všetky tieto sochy sú v antickom štýle. Predovšetkým s rastom Atén sa tu uplatnila moderná architektúra, či už vkusné stavby 21. storočia, ako Olympijský štadión, alebo jednoduché domy obyvateľov ktorých neustále pribúdalo. V súčasnosti sa v Aténach začína budovať veľký projekt, tzv. Projekt Elliniko. Ide o vybudovanie rozsiahlej modernej štvrte s najväčším parkom v Európe. Projekt prevýši sumu 7 biliónov eur.

Najznámejšie časti Atén

Omonia

Omonia je veľké Aténske námestie, postavené koncom 19. storočia. Na tomto námestí sa schádzajú ľudia pri príležitosti športových osláv. Je tu hlavná stanica aténskeho metra.

Syntagma

Toto námestie je hlavné námestie Atén, je tu budova Hellénskeho parlamentu, začína tu aj Aténska záhrada, veľký park Atén. Pred hrobom neznámeho vojaka hliadkuje prezidentská stráž – evzóni v tradičnom gréckom kroji. Syntagma sa nachádza v blízkosti rôznych antických pamiatok, ako staroveká Agora, Trajánov víťazný oblúk alebo Chrám boha Dia. Syntagma je častým dejiskom rôznych politických demonštrácií ľudu.

Exarchia

Exarchia je známa štvrť gréckych anarchistov, preto je tu bežný pohľad na boj policajtov s výtržníkmi, ktorí útočia na verejné budovy a štátne inštitúcie. Nachádza sa tu Národné múzeum. Práve tu bol nedávno zastrelený 15-ročný Alexandros Grigoropoulos, ktorého smrť vyvolala veľké demonštrácie gréckeho ľudu.

Psiri

Mestská časť Psiri je plná taverien a reštaurácií s živou tradičnou gréckou hudbou Rembetiko, všade sa miešajú zvuky nástrojov Buzuki. Práve tu hrali slávny grécky hudobníci štýlu Rembetiko ako Markos Vamvakaris.

Plaka

Táto mestská časť je charakteristická pokojom a príjemnou atmosférou. Autá tu totiž nesmú jazdiť. Môžeme tu nájsť jednoduché ľudové grécke domy s egejskou architektúrou, nakoľko štvrť Plaka postavili a osídlili Gréci z Egejských ostrovov. Štvrť sa rozprestiera priamo pod Akropolou, na mieste antického osídlenia.

Monastiraki

Leží vedľa Plaky a je to štvrť s pouličnými trhmi, obchodmi a bazármi. Tiež je tu veľa bufetov s tradičným gréckym gyrosom.

Zdroj: Wikipedia

Orsova, Bechet a Craiova

Atény január

Starovek

Stredovek

Turecká nadvláda

Moderné dejiny

Moderná kultúra

Architektúra

Najznámejšie časti Atén

Omonia

Omonia je veľké Aténske námestie, postavené koncom 19. storočia. Na tomto námestí sa schádzajú ľudia pri príležitosti športových osláv. Je tu hlavná stanica aténskeho metra.

Syntagma

Exarchia

Psiri

Plaka

Monastiraki

Leží vedľa Plaky a je to štvrť s pouličnými trhmi, obchodmi a bazármi. Tiež je tu veľa bufetov s tradičným gréckym gyrosom.

Zdroj: Wikipedia

Kresna

Kresna (bulharsky: Кресна) je mesto v juhozápadnom Bulharsku, v geografickej oblasti Macedónsko. Administratívne patrí do Blagoevgradskej oblasti, leží neďaleko mesta Sandanski a je sídlom rovnomennej obce. Nachádza sa na úpätí pohoria Pirin, na rieke Struma a pri ústí Kresňanskej tiesňavy.

Archeologické nálezy dokazujú, že oblasť mesta bola osídlená už od staroveku.

Osada bola založená ako stanica Pirin v roku 1926. Železničnou stanicou zostala až do roku 1934. Od roku 1956 boli obyvatelia Novo Selo počítaní spolu s obyvateľmi stanice Pirin. Dekrétom č. 582 z 29. decembra 1959 bola stanica Pirin zlúčená s obcou Kriva Livada a dekrétom č. 1582 z 29. septembra 1978 bola osada premenovaná na Kresna a obec Kresna severnejšie sa stala Stara Kresna (bulharsky: Стара Кресна).

Zdroj: Wikipedia

Ráno pri Montane

Bauska a Sauleskalns